Slovak Czech English German Polish

Utorok, 17. februára 2004

Pozdvihnime srdcia i ruky k Bohu na nebesiach! Zmluva. Je to preklad gréckeho slová testament. No testamentom sa nenazýva každý prísľub, ale len posledná, neodvolateľná vôľa toho, kto sa pripravuje na smrť. Čiže je to závet. Týmto sa  ustanovuje, medzi koho sa má majetok podeliť. Testament však vstupuje do platnosti až smrťou závetcu. Zmluva, o ktorej sa tu píše, je nová a večná. Tým robí starú zmluvu, ktorou Boh skrze Mojžiša zasľúbil Hebrejom kanaánsku krajinu, neplatnou. Mocou vyliatej krvi baránka mali dosiahnuť a obsadiť kanaánsku krajinu. A ako baránok bol len pominuteľné zviera, tak aj zmluva a majetky ňou odkázané a prisľúbené. Naproti tomu, Kristus ten pravý veľkonočný Baránok je večná Božská osoba, ktorá umrela na potvrdenie novej zmluvy. Preto táto zmluva a ňou odkázaný majetok je večný a nepominuteľný. Čo nám v nej Kristus vlastne odkazuje? “Hľaď človeče, týmito slovami ti sľubujem a odkazujem odpustenie všetkých tvojich hriechov a dávam ti večný život. A aby si mal istotu a vedel, že toto zasľúbenie ti určite a neodvolateľne zostane, chcem za to umrieť a svoje telo a krv na to vydať a oboje ti zanechať, ako znamenie a pečať, aby si pritom na mňa pamätal.” A podobne sa to robí aj pri svetských testamentoch. Spíšu sa nielen slová, ale dajú sa na to aj pečate a notárske pečiatky, aby boli platné a vierohodné. Tak to urobil aj Kristus, keď dal pevnú a vzácnu pečať a znamenie na svoje slová. Totiž, svoje vlastné a pravé telo a krv v chlebe a víne. On nemal inej príčiny umrieť, len aby nám mohol dať takýto testament. Tak túžil odovzdať nám toto večné dedičstvo. Nemôžeš Ho viac znevážiť, ako keď tomu neveríš.