Slovak Czech English German Polish

Pondelok, 10. mája 2004

Láskavosť Pána, nášho Boha, nech je nad nami! A utvrď pri nás dielo našich rúk. Nie si zbytočný, ani na príťaž. Najhoršiemu údelu v živote boli podrobené vdovy. Úmrtím manžela sa ženy dostávali nielen do psychického rozpoloženia, ale aj do existenčného ohrozenia. Muž bol zdrojom obživy a zaručoval rodine určitú vážnosť. Vychádzalo to z postavenia muža a ženy vo vtedajšej spoločnosti. Ženy boli považované za niečo menej, ako muži. Žena získavala vážnosť práve po boku muža. Smrťou muža sa teda jej život rapídne zmenil. Vdovy nededili po svojich mužoch, takže deti boli odkázané na láskavosť najstaršieho syna alebo príbuzných. A hoci zákon starostlivosť o vdovy prikazoval, často sa vracali do svojho rodičovského domu, kde boli chápané ako ďalší hladný krk, teda na príťaž. Byť zbytočný a na príťaž – to nie je lichotivé postavenie človeka. Cirkev však na základe učenia Ježiša Krista menila túto nemilú skutočnosť sociálne najslabšej vrstvy obyvateľstva. O ženy, o ktoré sa nemohla postarať vlastná rodina, sa staral cirkevný zbor. Vdovy našli v lone cirkevného zboru aj svoje nové poslanie v sociálnej práci. V zboroch rannej cirkvi vznikol tzv. úrad vdov, do ktorého boli prijímané iba ženy, ktoré to so svojím poslaním služby mysleli skutočne vážne. Zrazu sa zo zbytočných ľudí na príťaž stavajú ľudia vážení, užitoční a nepostrádateľní. Aj my, vo svojich životných situáciách, mávame pocit zbytočnosti, že sme iba bremenom. Vtedy nech je nám veľkým svetlom údel týchto vdov, aby sme pochopili, že pre Krista a Jeho vec Evanjelia nie sme zbytoční. On meria hodnoty človeka ináč, ako my, ľudia. On chce aj z nás v práci svojej cirkvi urobiť ľudí vážených, užitočných a nepostrádateľných.