Slovak Czech English German Polish

Streda, 02. júna 2004

Keď vám povedia: Pýtajte sa duchov zomrelých a veštcov..., povedzte: Či sa ľud nemá pýtať svojho Boha? Časti tela Kristovho. Istý misionár išiel do ďalekých krajín a tam verne pripravoval cestu Pánovi. Ten požehnal jeho prácu a po čase sa v dedine schádzal malý zborček. Jedného dňa sa misionár omeškal na biblickú hodinu a zatiaľ sa jeho ovečky začali dohadovať, akým údom je ich pastier v Kristovom tele. Jeden povedal: “Určite srdcom, pretože dokáže súcitiť s trpiacimi.” Druhý zasa: “Nie srdcom, ale mozgom, pretože nám priniesol veľa nových vecí a naučil nás s nimi narábať.” Tretí si myslel, že je ústami, pretože vie nádherne zvestovať Evanjelium. Vtom ticho vošiel misionár a prerušil ich: “Viete, ja som kĺb na Kristovom prste.” Keď videl údiv na tvárach bratov a sestier, pokračoval: “Áno, celkom maličký prst, vlastne len jeden kĺb z neho, a to ten, ktorým Kristus klope na dvere srdca, aby ľudia otvorili!” Presne takáto príhoda sa možno nikdy nestala, len som chcel ukázať, ako ľudia preceňujú ľudí a tak vlastne posúvajú Boha do úzadia. Robia tak dovtedy, kým celkom nespoznajú duchovné pravdy, ktoré nám priniesol Ježiš Kristus sám alebo prostredníctvom apoštolov. Misionár však veľmi dobre vedel, že “tak zostavil Boh telo, že zaostalému dal väčšiu česť ” a chápal, že jeho služba je vlastne prejavom darov Ducha Svätého. Uvedomoval si, že keď dedinčania dospejú vo viere, Duch posunie niektoré dary na nich a jemu zostane umenšovanie. Ale radostné umenšovanie, pretože človek si pri ňom uvedomuje, že Ježiš rastie a viac pôsobí (Ján 3,29). Radostné umenšovanie človeka, ktorý sa teší z toho, že priateľ má svadbu. Aj my sa musíme vyvarovať toho, že obdarených ľudí staviame kdesi na najvyššie miesta, namiesto toho, aby sme chválili Toho, čo dary stvoril a dal ich ľuďom. Nemyslím tým len svätcov, ale aj umelcov, politikov, športovcov, lekárov...