Slovak Czech English German Polish

Nedeľa, 06. júna 2004

Ajhľa, môj služobník, ktorého podopieram, môj vyvolený, ktorého som si obľúbil. Som dobrý? Každého z nás občas trápi otázka: ”Som dosť dobrý? Vyzerám pred ľuďmi dobre? A Boh ma vníma ako?” Podvedome cítime, že v skutočnosti nerobíme také dobré veci, ako by sme si želali a ako by sme mali. Preto nás trápi svedomie a tak unikáme do krovia, ako kedysi Adam s Evou. Nie však do zelených kríkov, ale za pozlátku a výhovorky. Len aby sme sami pred sebou, ale aj pred druhými, ukázali, že nie sme horší, že nie sme iní. Toľkokrát sme odsudzovali a teraz máme strach, že sa to stane aj nám. Práve preto robíme dobré, či dobre vyzerajúce skutky a snažíme sa zapadnúť do davu, a to aj v zbore. Ako kresťania si môžeme vybrať: Kresťanstvo bez Krista, ktoré je síce nezmyselné, ale napriek tomu sú ľudia, ktorí idú do kostola, pretože “sa to patrí” a aby pred sebou, či ľuďmi ukázali, že sú dosť dobrí. Alebo vzťah so živým Ježišom, ktorý je však pravdou, cestou i životom. Jeho pohľad prenikne až do špiku kostí, na rozhranie ducha a duše. Je to nepríjemné, ale liečivé. Keď sa rozhodneme pre druhú možnosť, spoznáme svoje vnútro a môže na nás doľahnúť úzkosť, pretože pochopíme svoju slabosť pre konanie dobrého a tiež si uvedomíme, že pred Pánom žiadna pozlátka neukryje naše skutočné myšlienky a pohnútky. Vtedy sa pre nás apoštolove slová, “lebo zavrel Boh všetkých do neposlušnosti, aby sa nad všetkými zmiloval”, stanú náplasťou na dušu. Precítime Božiu lásku v Kristovi, ktorá nás prijala napriek slabosti, nerozumnosti a neschopnosti robiť dobré? Pochopíme, že tí druhí nie sú zlí kvôli sebe, ale kvôli tomu, že Boh chcel, aby sme všetci padli a tak nás priviedol k milosti a naučil milosťou žiť?