Slovak Czech English German Polish

Pondelok, 28. júna 2004

Hľa rieka... potoky jej potešujú mesto Božie, svätyňu príbytkov Najvyššieho. Boh je v jeho strede, neskláti sa. Prečo Boh dopúšťa choroby? Choroba odkrýva slabosť tela, ale pokora pred Bohom dáva život. Choroba nie je v živote človeka nič vzácne a neobvyklé. Prichádza znenazdania, plazivo alebo náhle, ale vždy rúca a mení hodnoty života. Narušuje náš rytmus a upozorňuje nás na krehkosť tela a na jeho podstatu, že telo nie je stále a mení sa. A to spravidla vždy k horšiemu - tak, že sa neraz stáva pre nás bremenom a ťarchou. Telesná schránka nám robí časom len ťažkosti a trápenia a nevieme si s ňou rady. To je skúsenosť nejedného chorého človeka. Okrem toho každá choroba nás má priviesť aj k niečomu inému. K sebaskúmaniu a sebapoznaniu. Záver ženy pri chorobe jej syna bol jasný: Boh mi pripomína moju vinu. Neraz nevieme pochopiť a ani nevieme vysvetliť, prečo trpia ľudia a zvlášť, prečo niekedy za rodičov trpia ich deti. Možno je to jediný spôsob, ako Boh dokáže ľahostajných rodičov upozorniť na svoju moc, lásku a zámer s človekom, ktorým je život a spasenie. – Raz som mal pohreb dieťaťa, ktorého starý otec bol k cirkvi ľahostajný a mal povesť tvrdého človeka. Ale keď mu zomrel vnuk – plakal. Smrť je najvyššia cena, ktorú musíme za hriech zaplatiť v tejto časnosti aj vo večnosti. A dobre je, keď o tom vieme alebo si raz túto skutočnosť uvedomíme. Boh má však východisko aj z choroby a smrti. To dokázal Eliáš v dome vdovy. Jej syn bol uzdravený a uzdravená bola od viny a hriechu aj jeho matka. Boh daj, aby sme aj my vedeli povedať: „Teraz som spoznala..., že slovo Hospodinovo v tvojich ústach je pravdivé.“