Slovak Czech English German Polish

Utorok, 24. augusta 2004

Hospodine, daj mi poznať, že skonať musím, ...aby som vedel, aký som pominuteľný! Uzdravujúca viera. Aký veľký je kontrast medzi atmosférou na vrchu premenenia a tu dolu, v údolí ľudského hriechu, utrpenia, rozbrojov... Už to je cesta Pánovho utrpenia a kríža, že do takéhoto sveta vstúpil, aby žil s neveriacim pokolením. V neviere je celý problém. Ona je vždy znakom hriešneho, Bohu odcudzeného a nedôverujúceho ľudského pokolenia. Ježiš však prišiel tento stav sveta i ľudských duší premáhať vierou. Ježišova viera - to bol postoj hlbokej dôvery, poslušnosti a jednoty so svojím Otcom. Jeho viera nikdy nebola neposlušná Božej vôli, nebola vystatovačná, pyšná, sebecká. My chceme niekedy takou “vierou” hory prenášať a  ako učeníci sa čudujeme, keď to nefunguje. Ježišova viera však čerpala silu v modlitbe – v tom najúprimnejšom spojení s Otcom a v pôste, keď sa v dôležitých zápasoch zriekal všetkého rušivého a rozptyľujúceho. Preto bola Ježišova viera schopná konať divy. V tomto sa máme od nášho Pána čo učiť. Spolu s otcom chorého syna aj my v našich potrebách volajme: Pane, pomôž mojej neviere, aby sa stala vierou poslušnou Božej vôli a ochotnou prinášať aj obete! Len to je viera, ktorou ako Ježišovi nasledovníci môžeme premáhať démonickú moc sveta - odcudzeného Pánu Bohu - v jej rôznych podobách.