Slovak Czech English German Polish

Pondelok, 21. februára 2005

Na tvoje hradby, Jeruzalem, ustanovil som strážcov. Celý deň a celú noc, nikdy nesmú mlčať. Porazení protivníci a ich osudová voľba. Je to vždy smutný pohľad, keď vo svojom okolí vidíme rôznym spôsobom postihnutých ľudí. Jedným z možných postihnutí je aj nemota. Tento handicap okráda človeka o časť toho, čo z neho robí človeka a uväzňuje ľudskú osobnosť do jeho vlastnej mysle a tela. Fyzická nemota je sama o sebe hrozná. No mnoho ľudí trpí nemotou, ktorá je ešte horšia. Pôvodne bol človek stvorený, aby mal spoločenstvo s Bohom. Človek dostal úžasnú príležitosť komunikovať s Tým, ktorý je Slovo. Mnoho ľudí však napriek tejto úžasnej možnosti s Bohom nehovorí. Veria, že neexistuje žiadny Stvoriteľ, s ktorým by mohli hovoriť. A ak existuje, nevedia, ako s Ním hovoriť. Napriek záplave slov, ktorým dennodenne čelíme, sa ľudstvo v Božích očiach skôr podobá na tichú planétu, lebo len málo slov je v skutočnosti adresovaných Bohu. Takýto je skutočný stav duchovne nemého ľudstva žijúceho bez modlitby. Jeho ”bezpečnosť”, zjavná spokojnosť a duchovné mlčanie predstavujú pokoj, aký je vo väzení. Na jednej stane tu teda máme hroznú fyzickú a duchovnú nemotu, na druhej strane slávne vyslobodenie, ktoré Kristus vykonal. V tejto žalostnej situácii môžeme byť Bohu vďační za to, že nečakal, kým ho väzni požiadajú o pomoc, ale On sám zasiahol. Niektorí v zástupe však tvrdia, že Kristus používa diabolskú moc. V tej chvíli sa ich dotýkal Boží prst, Boh k nim mocne hovoril, no oni si nič nevšimli. Stačí odmietnuť Ducha Svätého, nazvať najvyššie dobro zlom, absolútnu pravdu označiť za lož – a Boh už potom nemá viac slov, ktorými by človeka priviedol k pokániu, viere a k spáse. Aj Bohu samému potom nezostáva nič iné ako mlčať.