Slovak Czech English German Polish

Sobota, 19. marca 2005

Aké vzácne sú mi Tvoje myšlienky, ó Bože, aký nesmierny je ich počet. Keď Pána Ježiša voviedli do domu veľkňazovho, všetci, čo Ho prišli zlapať, sa Mu posmievali. Bol vydaný posmechu a potupovaniu. Jeho Božský atribút, teda to, čo Mu bolo vlastné, pokora, nevinnosť, Jeho zvrchovaná trpezlivosť, roznecovalo v nich až satanskú nenávisť. Ešte nikdy sa nezachádzalo ani len so zločincom takým neľudským spôsobom ako s Pánom Ježišom. Avšak práve vtedy, oveľa väčšia bolesť preniká Pánovým srdcom: rana zasadená Petrovou zradou. Trikrát zapiera svojho majstra. Hoci predtým siláckymi rečami uisťoval Pána o svojej oddanosti, teraz, keď je Pán v nebezpečenstve, v obave pred odhalením radšej zapiera: “Neznám Ho!” A tak beznádejne zlyháva. Nesúďme Petra za jeho zlyhanie, sami sa mu až príliš podobáme. Nezapierame azda svoje kresťanstvo tým, že sa nechceme líšiť od sveta alebo, aby sa nám iní nesmiali? Nestalo sa nám, že sme si nejaký svetský názor cenili viac, než pravdu Pána Ježiša? Nehanbíme sa hádam za evanjelium Pánovo, keď o ňom, zo strachu pred hanbou či nepochopením, radšej pomlčíme aj pred najbližšími susedmi? Keď na verejnosti skôr pretriasame banálnosti než, aby sme sa spoločne delili o slovo Božie? Nie je to zapretím Pána Ježiša Krista, keď na pracovisku taktne pomlčím o svojej viere, vierovyznaní, teda komu patrím? Kresťan pracuje pre dobro iných bez okázalosti. Ale, ak je potrebné, dokáže vystúpiť a bojovať za dobrú vec i na verejnosti. Tým sa tiež priznáva verejne ku Kristovi. Nestojí o zvláštne uznanie, ale ide a koná ako jeho Pán. Ak nie je pochopený, kráča hoci aj sám, pretože si je vedomý slov svojho Pána. – Peter sklamal. Trikrát zaprel z obavy o svoj život. Taká je ľudská prirodzenosť, strach o život, o existenciu, strach z nepochopenia, neuznania, z posmechu. To sú zvyčajne príčiny zlyhania, neverného konania, následky, ktorých je strata úprimnej radosti chodenia s Pánom Ježišom a strata vnútorného pokoja. Peter si uvedomil svoje zlyhanie v okamihu, keď kohút zaspieval a jeho pohľad sa stretol s Pánovým. Jeho srdce sa zlomilo, vyšiel a žalostne plakal. Úprimná ľútosť svedčí o pokore srdca. „Preto, ktokoľvek vyzná ma pred ľuďmi, toho vyznám aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach.“ (Matúš 10,32)