Slovak Czech English German Polish

Nedeľa, 27. marca 2005

Hospodin je mojím svetlom a spásou, koho sa mám báť? Bežali zvestovať. Kresťanskú vieru odovzdávame zvestovaním. Rozprávaním. Slovami.62 Petra a učeníkov nevidno. Prvými zvestovateľkami sú ženy. So strachom a radosťou sa snažia vyjadriť slovami to, čo práve prežili. Tú neuveriteľnú skutočnosť. Tú úžasnú radosť. Nemožné sa stalo možným. Vyplatilo sa veriť. Ježiš ich živú vieru oceňuje a odmeňuje. Stretávajú Ho a dostávajú istotu. Zdá sa, že tak to funguje podnes. Sú to ženy, ktoré sa nevzdávajú. Ktoré idú dôsledne za hlasom viery a nádeje. Vidíme to na návštevnosti služieb Božích. Nesú posolstvo viery, radosti, nádeje pre svet. Muži sú akísi pomalší, akoby sa rýchlejšie vzdávali viery. Akoby verili len tomu, čo vidia. Akoby ich uspokojoval tento svet. Pracujú, budujú, riešia, organizujú, zarábajú... Ježiš v ich srdciach je potlačený kdesi do úzadia. Ale v dnešné ráno sme znovu všetci, muži i ženy, pozvaní k zvestovaniu. Sme pozvaní, aby sme sa nanovo pokúsili vyjadriť to, čo cítime, prežívame vo svojom vnútri. Naše obavy i nádeje. Ale najmä radostnú istotu, ktorá zmenila svet: Ježiš žije! Sme pozvaní, aby sme bežali do chrámu a potom z chrámu do svojich domov, aby sme išli a rozprávali, vysvetľovali a oznamovali evanjelium: o tom, že svet má nádej vo Vzkriesenom. Aby sme pozývali k Nemu. Možno to nie je vždy jednoduché. Neraz to cirkevníci nechávajú na farára a sami ostávajú len poslucháčmi. Vo veľkonočnom príbehu nie je to celkom tak.