Slovak Czech English German Polish

Pondelok, 28. marca 2005

Kto moje nariadenia plnil, chodil podľa mojich ustanovení, ten nezomrie za vinu svojho otca. A ty si dobre urobil, že si prišiel (Sk 10,33). Veľká noc pokračuje dnešnou druhou slávnosťou. V porovnaní so včerajškom naše dnešné spoločenstvo bude skromnejšie. Viacerí dnes neprídu. Dajú prednosť veciam tohoto sveta spojeným s dnešným dňom. Ale Kristus príde. On určite! Môžeme s Ním počítať. Naše spoločenstvo neobíde. Svojich vždy navštívi. Neobíde ich. To tvrdí Lukáš v poslednej kapitole. Píše v nej aj o tom, ako si Jedenásti vypočuli príbeh Emauzských učeníkov. Tí dvaja sa v spoločenstve delia s tým, čím sú ich srdcia naplnené. Tvrdili, že videli Ježiša. A zrazu tam prišiel opäť. Pozdravil ich: ”Pokoj Vám!” To, že Kristus prichádza do spoločenstva, vie aj autor listu Židom, keď píše: ”neopúšťajme svoje zhromaždenia...” (10,25). Tomáš ho opustil. Ten večer kdesi bol. Kde asi? Ale o osem dní do spoločenstva prišiel. Práve v ňom vyznal: ”Pán môj a Boh môj!” (Ján 20,28). Do spoločenstva nejdeme preto, aby sme iba prijímali, ale aj dávali. Samých seba. Ono nás spája a buduje. Keď môžeme a neprídeme, znamená, že sa už netreba snažiť. Svojou neprítomnosťou dovolíme, aby aj iní boli ľahostajní. Počujeme neraz toľko výhovoriek, koľko je 20-korunáčok v ofere. V kresťanskej viere však nie je miesto pre individualizmus. Správy z konventov konštatujú, že naše chrámy sa vyprázdňujú. Ja však do toho svojho pôjdem aj dnes. Pôjdem rád. Pán tam určite príde a ja nemôžem chýbať.