Slovak Czech English German Polish

Piatok, 08. apríla 2005

Môj Boh mi presvecuje temnotu. Rebélia. Určite to všetci poznáme. Malé deti sa neraz s plačom hodia na zem a odmietajú čokoľvek robiť. Zvlášť vtedy, ak im rodičia niečo zoberú, alebo im čosi nedajú. Teenageri v obdobnej situácii zväčša vybuchnú, kričia, v zlosti tresnú dverami a nekomunikujú s okolím. A aj dospelí sa neraz zatnú a robia presný opak toho, čo je v danú chvíľu potrebné a vhodné. Ľudsky vzaté - ”normálna” vec. Ale aké sú jej dôsledky? Narušené, neraz zničené vzťahy, zranené ľudské srdcia. Rebélia proti ľuďom je častá, ba dokonca vo veľmi ojedinelých prípadoch aj potrebná (napr. protest proti totalite, vojne). Diametrálne odlišná situácia nastáva, keď sa človek búri nie proti ľuďom a ľudským autoritám, ale proti Autorite najvyššej - proti Bohu. Ľudské dejiny sú touto vzburou poznačené - od čias Adama, je človek v opozícii proti Bohu. Dôsledok toho je smrť vo svojej najdeštruktívnejšej podobe večnej smrti a odlúčenia od Boha - Zdroja života. Vďaka Ježišovej sebaobeti je táto priepasť preklenutá a ľudstvo ako celok, a teda aj človek ako jednotlivec dostal šancu na nové spoločenstvo s Bohom a večný život. Treba ju však využiť. Zle je, ak túto šancu premeškáš svojou váhavosťou. Ale - a to je varovanie dnešného textu - oveľa horšie je, ak niekto túto šancu vedome a dobrovoľne pustí z rúk. Taký človek sa dostáva do stavu, keď už nie je v stave prijať nanovo Božiu milosť. Ak pošliapavaš Kristovu milosť a Božie princípy, zahrávaš sa s ohňom a to s pekelným ohňom! Riskuješ totiž, že sa dostaneš do stavu, keď už bude cesta k Bohu nemožná.