Slovak Czech English German Polish

Štvrtok, 07. júla 2005

Poďte, pripojme sa k Hospodinovi večnou nezabudnuteľnou zmluvou. Božia cesta skrze Krista – jediná cesta. Život v multikultúrnej spoločnosti prináša rôzne pohľady na hľadanie spásy. Rôzne cesty hľadania Boha a nachádzania spásy stretáme nielen medzi rôznymi náboženstvami, ale aj v rámci jedného náboženstva. Aj tu sa mnohí odlišujú svojou dochovnosťou, rôznymi dôrazmi viery a mnohokrát sa stáva, že práve položený dôraz ich zabrzdí niekde na pol ceste. Podobný jav vidíme aj v našom texte, ktorý hovorí o duchovnom hľadaní a aktivite Apolla, a niektorých učeníkov v Efeze. Apollo bol vzdelaný muž, vyučený Božím pravdám v Alexandrijskej škole. Zmienka textu, že poznal iba Jánov krst, upozorňuje na to, že zobral vážne výzvu Jána Krstiteľa k pokániu, lebo sa priblížila mesiášska doba. Možno niečo počul o Ježišovi, ale pravdepodobne nepoznal Ježišovu vykupiteľskú smrť a vzkriesenie. Preto mu Aqila a Priscila dôkladnejšie musia vyložiť Božiu cestu spásy (v. 26) a on prijíma toto svedectvo, a ohlasuje ďalej, že Ježiš je Kristus (v. 28). V podobnej situácii sú aj učeníci v Efeze. Prijali Jánov krst pokánia, ale ostávajú ešte stále na pôde Starej zmluvy v očakávaní Mesiáša. Pavlovým svedectvom, krstom v Ježiša, sa stávajú členmi novozmluvného Božieho ľudu, ktorého nastúpenie potvrdzujú prejavy Ducha svätého (ako na Letnice). Toto znamenie však nie je prejavom nejakého vyššieho stupňa duchovnej zrelosti, ako to tvrdia charizmatici, ale potvrdením toho, že doba milosti, doba Novej Zmluvy skutočne v Ježišovi ako Mesiášovi nastala a je Božím dielom pri nás. To zároveň znamená, že nestačí v živote zostať na starozmluvnej pôde. Zákonníckym spôsobom dláždiť si skutkami cestu do neba. Spásu si nemožno vydobyť ani Jánovým krstom pokánia, ale ju možno iba prijať ako Bohom ponúknutú cestu v Kristovi (Ján 14,6). To je ten správny akcent Kristovho evanjelia. Na ten potrebujeme aj dnes v cirkvi upozorňovať mnohých (ako Aqilla s Priscilou a Pavel), aby sme odstránili duchovnú pýchu a záslužnosť, teda aby sa nepreniesol akcent spásy z Boha na človeka, ale naopak z človeka na Boha.