Slovak Czech English German Polish

Utorok, 23. augusta 2005

Nech sa Ti klania celá zem, nech Ťa ospevujú, nech ospevujú Tvoje meno! Trest padá aj na potomkov. Pochody armády pokračujú. Na scénu prichádza Nebúkadnecar, syn babylonského kráľa a v Júdsku v tých vojnových križovatkách sa rýchlo mení panovník na tróne: Jójákím, Jójáchín, Cidkija. Králi vo vyvolenom Božom ľude mali poslúchať Hospodina a pamätať na zmluvu, ktorú svojmu ľudu dal Hospodin v Zákone. Ale kráľ Jójákím hľadal ochranu v Egypte. Darmo to Hospodin považoval za márnosť. Kráľ sa dostal za vazala babylonského kráľa, no keď v nasledujúcich porážkach babylonskej armády striasol zo seba jarmo vazala, neprimkol sa k Hospodinovi. Opäť sa utiekal o pomoc do Egypta, ale odtiaľ pomoc neprišla. Darmo znelo slovo proroka Jeremiáša. Júdský kráľ hrešil, čo Hospodin už nebol ochotný odpustiť. Kráľ zomrel a súčasťou trestu bolo aj to, že vystala zmienka o jeho pohrebe (čítaj Jr. 22. kapitola!). Podobne to bolo s nástupcom - synom a potom i vnukom. Judskí králi boli neverní. Pomoc hľadali tam, kde ju nájsť a dostať nemohli. Boli slepí (vnuk Cidkija aj fyzicky oslepený...). Duchovná slepota je strašná. Pomoc z nej prichádza len od Boha! On sa v láske svetlom svojho slova dotýka srdca, dotknutý skusuje blahoslavenstvo chvíle, v ktorej zasa poslúchol a otvoril svoje srdce. Dobre a múdro je, keď ostávame v tom stáli, a preto verní aj svojim sľubom pri konfirmácii, sobáši, krstení, preberaní funkcie v cirkvi.