Slovak Czech English German Polish

Štvrtok, 25. augusta 2005

Kiež by bolo ich srdce vždy také, že by sa ma báli! Aj taká je vláda ľudu. V závere 2. knihy kráľov je v skratke naznačený spôsob vlády ľudu, ktorý bol v časti vyvoleného ľudu dopustený v časoch strácania z dohľadu Hospodina, jediného Boha. Iné vysvetlenie Biblia nepripúšťa! Vládu človeka uplatnil Nebúkadnecar so svojou armádou, ktorá z Jeruzalema urobila púšť, na nej ponechal zbytok ľudu a nad ním postavil za správcu Gedalja, so sídlom v Micpe. Ten zbytok ľudu v spustošenom Jeruzaleme bližšie charakterizuje Jeremiáš ako drobný ľud, ktorý nemal nič (Jr 39,10). Sotva však spomedzi tohto ľudu prišli zástupcovia do Micpy a násilne ukončili vládu dosadeného správcu, darmo ich tento chlácholil, aby sa nebáli a podrobili sa Babylončanom (Chaldejcom). Nasledovala vražda správcu a potom útek do Egypta. Nech boli spôsoby babylonského kráľa i onej časti vzbúrencom poznateľné ako následky hriechu, nevládali otvoriť myseľ k rozpoznaniu pravdy, že cesta bez dôverovaniu Hospodinovi vedie zasa len – do Egypta, do zdanlivej záchrany... Záver knihy kráľov predsa však ukazuje nejaký záblesk budúcnosti a v nej záchrany záznamom o prepustení júdského kráľa Jójáchíma z väzenia, čo nariadil nový babylonský kráľ. Zo záznamov o čase vlády kráľov nad Božím ľudom je dostatočne známe, že tá vláda sklamala a ukončenie bolo tragické... Z iných častí Biblie vieme, že Boží ľud predsa nezahynul ani v babylonskom zajatí. Práve tam i bez prítomnosti chrámu a obetí v ňom nastáva brieždenie primknutím sa k Hospodinovmu slovu, ktoré znelo ústami prorokov... Cestu do zasľúbenej budúcnosti aj nám ukazuje len slovo Evanjelia, a preto sa nikdy nemusíme báť! Máme nádej, ktorá veriacich nezahanbuje! Pevne sa jej držme každý deň.