Slovak Czech English German Polish

Streda, 21. septembra 2005

Či mi je Efrajim nie drahým synom alebo rozkošným dieťaťom? Veď kedykoľvek hovorím proti nemu, ešte vždy sa naň rozpomínam. Preto moje vnútro planie preň, musím sa nad ním zmilovať – znie výrok Hospodinov. Ty si verne konal, ale my sme si bezbožne počínali. Tak ako pri archeologických vykopávkach starobylých miest sa odkrýva jedna vrstva za druhou, aj tu Boží Duch odkrýva staré vrstvy hriechu. Previnenia jednotlivých generácií a storočí v dejinách izraelského národa. Na pozadí Božej vernosti a milosti si ľudia uvedomujú nielen svoje osobné hriechy, ale aj hriechy a nevernosť svojich otcov. Často, keď sa ocitneme v zlej situácii, do našich myslí sa vkráda trýznivá otázka: “Prečo?” Prečo sa “to” nám prihodilo? Rovnako často sa stáva, že si odpovedáme spôsobom: “Dopustila to nevyspytateľná rada Božia, Boh tak chcel.“ Tak ľahko siahame po lacnej odpovedi a povrchnej pokore a uviazneme v slepej uličke. Boží ľud sa v prečítanom texte vybral inou cestou, cestou pravého pokánia. Uvedomujú si, že ich terajšia situácia je výsledkom ich nevernosti a nevernosti ich predkov. Boli to králi, kniežatá, kňazi, otcovia aj oni všetci, ktorí sa previnili. Naučme sa aj my kráčať cestou pravého pokánia. Pretože je to cesta uzdravenia. Pokánie sa podobá jedeniu trpkého ovocia. My samozrejme najradšej jeme ovocie so sladkou dužinou. Pokánie je presným opakom. Pri pokání je dužina síce horká, ale jadro príjemne sladké. Ale len skrze nepríjemné odkrytie koreňov nášho hriechu prichádza uzdravenie do nášho života.