Slovak Czech English German Polish

Pondelok, 03. októbra 2005

Ja som s tebou – znie výrok Hospodinov – aby som ťa zachránil. Neboli väčší hriešnici. Takmer každodenne počúvame, alebo čítame o prípadoch nešťastia, o prírodných katastrofach, o zemetraseniach, povodniach, haváriách, o teroristických útokoch, ktorých obeťami sa stávajú stovky ľudí. A my sa bezradne pýtame: Prečo je to tak? Prečo tie prípady nešťastia postihujú nevinných ľudí? V Izraeli bol prezentovaný taký názor, že nešťastia postihujú zjavných hriešnikov a že sú priamym následkom nejakého hriechu. Tak si mysleli aj tí, ktorí rozprávali Pánovi Ježišovi o Galilejcoch, krv ktorých zmiešal Pilát s ich obeťami, či o oných osemnástich, na ktorých padla veža v Siloe a zabila ich. Pán Ježiš nehodnotí nešťastia ako priame následky hriechov tých, čo sa stali ich obeťami. Vyjadril to v našom texte, vyjadril to aj pri uzdravení slepca od narodenia: ”Ani tento nezhrešil, ani jeho rodičia” (J 9,3). Ani nepodáva priame vysvetlenie, ani nedáva odpoveď na otázky príčin nešťastí. ”Ak (Boh) uchváti, kto Ho v tom zavráti? Kto Mu smie povedať: Čo to robíš?” (Job 9,12). Tak ani my dnes problém nešťastí nevyriešime. Ale máme si z takých prípadov brať poučenie: ony nás napomínajú k pokániu a k bdelosti. Všetci sme predsa hriešnici a smrť je odmenou za každý hriech, už či ho hodnotíme ako väčší, alebo menší. Pokánie však vedie k záchrane pred večným zahynutím a to je horšie ako akákoľvek katastrofa alebo nešťastie.