Slovak Czech English German Polish

Utorok, 25. októbra 2005

Hľa, odvážil som sa hovoriť so svojím Pánom, i keď som len prach a popol. A povedal im podobenstvo, ako sa im treba vždy modliť a neochabovať. Keď čítame o tom, ako Boh mešká, keď čítame, že anjela s posolstvom zdržiavalo (duchovné) knieža perzského kráľovstva (Dan 10,13), keď čítame o tom, že Stvoriteľ dopustil, aby zabili diakona či apoštola, máme z toho často zmiešaný pocit. Prečo dopúšťa prenasledovanie kresťanov? Jednak preto, že keď kresťania prestanú byť prenasledovaní, tak sa začnú prenasledovať navzájom. Kým sa nenaučíme žiť v odpúšťajúcej láske ku všetkým členom našej všeobecnej cirkvi kresťanskej, ktorú vyznávame, kým je naším najvyšším cieľom života boj proti nepriateľovi, Boh nám musí dávať nepriateľa vonkajšieho, aby sme sa neničili navzájom. Iste uznáte, že je veľmi zlým svedectvom pre svet, keď sa Božie deti tlčú po hlave a hľadajú spojencov u nekresťanov, len aby mali viac peňazí či zbraní proti spolubratom. Aj preto cirkev upadá. Rástla v časoch, keď kresťania svojou obeťou ukazovali, že tento život je menej, ako život v nebi. Zlé veci však prichádzajú aj kvôli tomu, aby sme sa naučili vnímať vzájomné trápenia a modliť sa druh za druha. A nielen modliť, aj pomáhať. A tu sme možno pri tom najdôležitejšom - Otecko nás takto učí prežívať nádej a skrze nádej vieru a lásku.