Slovak Czech English German Polish

Streda, 28. decembra 2005

Aká vzácna je Tvoja milosť, Bože, synovia ľudskí v tôni Tvojich krídel majú útočisko. Svetlo pre naše oči. Starším ľuďom sa stáva, že hľadajú okuliare a pritom ich majú na nose. Hovorí sa, že nevidia pre oči. Inokedy sa stáva, že nemáme oči pre určité veci. Pozeráme na niečo, a predsa to nevnímame. Občas sa mi stane, že som rozprával s človekom hodinu. Po rozhovore som si nevedel spomenúť, čo mal oblečené. Bol som sústredený na niečo iné a nevnímal som to, čo som mal pred očami. Nevnímam človeka medzi ľuďmi, nevnímam farbu, či značku auta, ktoré má priateľ, nevšimnem si v obchode veci, ktoré upútali manželku. Občas sa nám to stáva, že hľadíme, a predsa nevidíme. Tak to býva aj s naším duchovným životom. Vo všeobecnosti je človek slepý pre veci Božie, pre život v jeho plnosti. Pre Boha a Jeho svet. Vnímame veci hmotné a nevnímame, že život je omnoho plnší a bohatší, ako sa nám javí (2K 4,18). Táto duchovná slepota je jedným z následkov hriechu. Preto sám Boh prichádza so svetlom, v ktorom znovu môžeme vidieť; prichádza so svetlom viery. Ježiš Kristus sa stáva tým svetlom, v ktorom znovu môžeme objaviť a vnímať svet Boží, život v jeho plnosti a kráse, vo všetkých jeho rozmeroch. Na to svetlo nás však musí niekto upozorniť. Prvým takým svedkom bol Ján Krstiteľ. Odvtedy je tu cirkev a jej služba, jej svedkovia a svedectvá. Veľké i malé. Oficiálne i menej oficiálne. Cirkev sama osebe nie je svetlom, iba svedčí o svetle. Boh koná znovu v našej dobe a posiela svojich svedkov. I z nás si robí poslov a svedkov svetla. Nezabudnime na to ani dnes.