Slovak Czech English German Polish

Nedeľa, 22. januára 2006

V pokoji ľahnem si, aj zaspím; lebo Ty, Hospodine, aj keď som sám, dáš prebývať mi bezpečne. Celý týždeň sme hovorili o Božej snahe ochrániť svoj ľud pred pohanstvom a jeho praktikami. Dnes si povieme, čo spôsobila sila viery jedného malého dievčatka v pohanskom prostredí. Toto dievča bolo otrokyňou v dome Naamána, vojvodcu sýrskeho kráľa. Jej pán smrteľne ochorel. Nik mu nedokázal pomôcť. Vtedy povedalo toto dievča svojej panej: „Ach, keby môj pán bol u proroka, ktorý je v Samárii, ten by ho zbavil jeho malomocenstva.“ (5,3) Hovorí sa, že topiaci sa aj slamky chytá. I Naamán sa chytil jej slov ako ten topiaci slamky. Náš text ho zobrazuje pred prorokovým domom. Ešte nikdy tam nikto tak významný nestál. Čakali by sme, že ho prorok Elízeus s patričnou úctou privíta, ale on ani len nevyšiel z domu. Skrýva sa za prorokovým jednaním náboženská nevraživosť? Nie. Týmto jednaním dáva Elízeus hosťovi najavo, že na ňom a jeho konaní nezáleží, že Naamánovo uzdravenie je len a len Hospodinovou záležitosťou a on, ak chce byť zdravý, musí splniť Božie nariadenie. Ide tu o poslušnosť – podrobenie sa Hospodinovmu nariadeniu i prorokovej výzve. Veľa ľudí by sa uspokojilo s uzdravením, ale Pán Boh dáva oveľa viac. On mení ľudské srdcia. „Ajhľa, poznal som, že niet Boha na celej zemi len v Izraeli“ – vyznáva zmenený Naamán. – Malé dievča neprestalo v Hospodina veriť ani v zajatí. Preto dokázalo povedať i pohanom o pomoci, ktorú majú v Hospodinovi. Ani my nezabúdajme na tých, ktorí neveria v Boha, ktorí o ňom ešte nevedia. Aj oni potrebujú spoznať vzácnosť a veľkosť daru, ktorého sa nám dostalo v Pánovi Ježišovi Kristovi.