Slovak Czech English German Polish

Pondelok, 30. januára 2006

Boh nebies nastolí večné kráľovstvo, ktoré nezahynie. V knihe Damiánova rieka je príbeh o loďke, ktorá raz požiadala námorníka, aby sa jej svojimi rukami viac nedotýkal, lebo mala vlastné sny a túžby. Zhnusili sa jej jeho ťažké dlane. Námorník vytiahol kotvu a nechal loďku slobodne odplávať. Plavila sa po vlnách, ale bola nespokojná, pretože na mori sa jej zdalo byť všetko rovnaké a pusté. Vietor chcel loďke pomôcť, ale nemohla rozprestrieť plachty, ani chytiť kormidlo, lebo jej chýbali ruky človeka, a tak si nemohla vybrať smer, ktorým by chcela plávať. Prišla búrka, loďka narazila o bralo a uviazla na plytčine. Závidela vtákom, ktoré sa zahniezdili v jej vraku, keď videla ich slobodné krídla. Vtedy si spomenula na námorníka. Keď prišiel, aby ju opravil, začala sa cítiť slobodná. Sme lodičky, ktoré Boh vytvoril svojimi rukami na to, aby sme Mu slúžili. Dal mám však aj slobodnú vôľu, aby sme si mohli vybrať, či mu slúžiť chceme. „Dvíhame kotvy“ v nádeji, že v mori sveta bez Boha nájdeme skutočnú slobodu. Keď ho však nemáme na palube, vlny života si nás pohadzujú z jednej strany na druhú, až kým sa nerozbijeme o bralo alebo neuviazneme na plytčine. Bez Kormidelníka na palube, iní vyberajú smer, ktorým plávame. Sme stroskotanci, ktorým stačí zavolať a Ten, ktorý nás stvoril, opraví diery, ktoré sme si svojou túžbou po nezávislosti spôsobili. On zatmelí všetky boľačky a obnoví starý náter. Až keď začujeme Jeho kroky, až vtedy budeme skutočne slobodní. A môžeme sa spolu s B. Pascalom pýtať: Ak nie je človek stvorený pre Boha, prečo je šťastný jedine v Bohu? Ak je človek stvorený pre Boha, prečo mu toľko vzdoruje? Vyvoľte si teda dnes, komu chcete slúžiť. Ja však a môj dom budeme slúžiť Hospodinovi.