Slovak Czech English German Polish

Sobota, 04. februára 2006

Ja usmrcujem, ja obživujem, ja raním a ja uzdravím, a nikto sa z mojej ruky nevyslobodí. V labyrinte sveta je mnoho ciest, po ktorých môžeme kráčať. Východ z labyrintu však nájdeme len vtedy, ak sa naša cesta skríži s cestou Božou, úzkou cestou Jeho prikázaní. Neradi si priznávame, že naša cesta s Bohom nie je priamočiara, ale často z nej schádzame, alebo sa vraciame späť. Tak ako fyzicky rastieme a z detí sa meníme na dospelých, tak je to aj v duchovnom živote. Proces duchovného rastu sa nezaobíde bez konfliktov, problémov, bez slepých uličiek a prejavov rebélie proti Bohu. Napriek tomu, že cesta s Bohom je bezpečná, my z nej často utekáme tak, ako utekal márnotratný syn z domu otca. Prečo to vlastne robíme? Je to tak, ako keď mladý človek vyrastajúci v rodičovskom dome túži po slobode, pretože sa mu nepáčia obmedzenia a má svoje vlastné predstavy o živote. Keď sa osamostatní a začne žiť život po svojom, začne slobodu nazývať samotou a tak si hľadá životného partnera. Po čase sa však láska stáva obmedzením a tak zbalí kufre a utečie do slobody. Dá sa povedať, že celý náš život sa odohráva v útekoch od Boha a návratoch k Nemu. Jeho cesta sa nám zdá byť príliš úzka a obmedzujúca, aj keď je bezpečná a preto od Neho utekáme. Po čase však zistíme, že spolu so slobodou sa objaví aj jazva prázdnoty a tak sa vraciame späť k Nemu. Ten, kto odbočí z Božej cesty, dostáva sa na cestu mŕtvu, ktorá nikam nevedie. Cesta bez Boha je životom v odcudzení, opustenosti a samote. K. G. Jung povedal: „Kríza je šanca.“ Šanca uvedomiť si, že šťastní môžeme byť jedine v Bohu, ktorý si vpísal naše meno do svojich dlaní a pod krídlami jeho lásky môžeme kráčať bezpečne.