Slovak Czech English German Polish

Streda, 08. februára 2006

Lebo On riekol a stalo sa, On rozkázal a postavilo sa. Ako rýchlo človek zabúda. Izraeliti robili to, čo je zlé v očiach Hospodinových. Skoro by som vykríkol, „ako mohli byť takí zábudliví?“, spomenul som si však na svoju pamäť. Ich pokorenie bolo ešte tvrdšie, ako za čias Debory a Báráka. Teraz im nezostal ani chlieb, ani mäso, ba ani žiadne potraviny. Až tá najväčšia núdza, bieda a hlad donútili Izraelitov volať k Hospodinovi o pomoc. Nie sme im aj my často podobní aj v tomto? A keď sa opäť modlia, Boh im cez proroka pripomína, ako sa rôznym spôsobom osvedčil v živote národa. Pripomína im však aj ich život a hriechy. Pripomína im aj ich hluchotu na Božie Slovo. Tak málo pokory a poslušnosti bolo v ich živote; podobne aj v našom. Potom nemôžu byť ani dôvody na vďačnosť. My sami sme si príčinou, že je to tak. Aj nespokojnosť a stále sťažovanie je ovocím neposlušnosti. „Rýchlo zabúdam“, koľkí si aj dnes povzdychnú. Na Božie požehnanie v našich životoch by sme však nemali zabúdať, mali by sme si ho pripomínať. Raz za deň aspoň jedna myšlienka na Božie požehnanie v mojom živote, aby sa moja pamäť osviežovala. To by nám určite prospelo. Začni tým aj dnešný deň. Ž 143,5: Spomínam si na dávne dni, rozjímam o všetkých Tvojich činoch, uvažujem o skutkoch Tvojich rúk.