Slovak Czech English German Polish

Utorok, 21. februára 2006

Lebo som si vedomý svojich priestupkov a hriech môj predo mnou je stále. Jefte poslal ammónskemu kráľovi odkaz s otázkou, prečo napadá Izraelitov bývajúcich na území Gileádu. Kráľ odpovedal, že Izraeliti mu ukradli jeho krajinu a že ju chce naspäť. A tak Jefte posiela kráľovi ďalší odkaz, v ktorom uvádza tri dôvody, ktorými vyvracia kráľove nároky: 1. Gileád nikdy jeho krajinou nebol, pretože Izrael ju vzal Amorejcom, nie Ammóncom. 2. Hospodin dal túto krajinu Izraelu – bola to časť jeho plánu. 3. Nikto si za 300 rokov na Gileád nárok nerobil a nesnažil sa ho vyrvať z vlastníctva Izraelitov. Na Jeftem je v tomto príbehu chvályhodné, že sa usiloval problém vyriešiť pokojnou cestou, bez krviprelievania. Môže byť príkladom všetkým, ktorí konajú unáhlene, hnevlivo, či pomocou hrubej sily. Jefte bol muž, ktorý si stál za slovom a na ktorého sa možno stopercentne spoľahnúť. Rozprávanie u takýchto ľudí nie je snahou vyhnúť sa činom, práve naopak. Je to počiatok ich dôkladne premyslených skutkov. Takíto ľudia môžu byť vynikajúci vyjednávači a Jefte ním dozaista bol. Ku konfliktu s ammónskym kráľom pristúpil cestou pokojného vyjednávania, pričom bol pripravený použiť aj iné prostriedky, ak by úsilie vyriešiť problém verbálne zlyhal. Vo väčšine svojich konfliktov sa teda Jefte snažil dohodnúť sa. Vo vojne s Ammóncami najprv vyjednával. Problém objasnil tak, že všetci poznali príčinu konfliktu. Reakcia jeho oponentov rozhodla o ďalšom čine. Ammónsky kráľ Jefteho argumentáciu neprijal a tak sa vojenskému stretu nedalo vyhnúť. Poučenie vyplývajúce z tohto príbehu je však jednoznačné: Každý vojnový konflikt treba riešiť najprv pokojnou cestou, no ak sa nepriateľ dobyvačných chúťok nevzdá, treba mu vzdorovať i so zbraňou v ruke.