Slovak Czech English German Polish

Pondelok, 03. apríla 2006

Ak On (Boh) niečo zrúca, to nik nevystaví, ak niekoho zavrie, tomu nik neotvorí. V tomto týždni vstupujeme v našich zamysleniach spoločne s Ježišom do Getsemanskej záhrady. Tak ako celá pôstna doba je obdobím ticha, tak aj na tomto mieste - v Getsemane sa nevedú žiadne plytké a hlučné diskusie, ale práve naopak je nám potrebné stíšiť sa, lebo iba v tichosti srdca možno začuť Boží hlas, budeme sa môcť stať svedkami boja o našu budúcnosť. Chvíle rozlúčok sú v našom živote väčšinou poznačené smútkom (ES 483,5) a bolesťou nad stratou blízkej osoby. A v živote učeníkov nastal čas odchodu ich Majstra. Ich srdcia zviera strach a obavy, čo s nimi bude. Kvôli smútku a obavám nedokážu dovidieť do blízkej budúcnosti, čoho svedectvom je ich nechápavá otázka: „Čo je to máličko?“ Tomuto smútku učeníkov sa osobne nedivím, veď svojou skleslosťou dali najavo jednu základnú vec. Akú? Napríklad, že bez Ježiša to v živote nejde. Ak medzi nami nie je Majster, rúca sa všetka ľudská nádej. A akú potom môže mať takýto život perspektívu? Lenže teraz tu nejde len o ich životy, o ich perspektívu, teraz ide aj o ich Majstra a o jeho dielo, ktorému oni ani zďaleka nerozumejú. Je zvláštne, že sa učeníci nepýtajú Ježiša, či je ešte niečo pred Ním. Oni vidia zatiaľ len samých seba, svoju vlastnú situáciu, nevnímajúc situáciu svojho Pána. Ako máličko niekedy stačí v živote, aby sa strach a obavy zmenili na radosť a istotu. Odtrhnúť svoj zrak od zeme, od seba samých a pozrieť sa na nahor, na svojho Pána, pozrieť na to čo pre nás vykonal. Iba toto je spôsob, kedy sa môže narodiť v našom živote niečo nové a krásne. „Máličko“ to sú tie tri dni. Dni boja, dni smrti, dni osamotenosti, čas v ktorom každý ostáva sám v tichosti srdca, ale s pozdvihnutou hlavou hľadí ku krížu, kde sa končí a vzápätí aj rodí nový život. Toto je viera. A to je neraz ťažký pôrod. Iba z hlbokej bolesti nad samým sebou sa však môže zrodiť skutočná radosť.