Slovak Czech English German Polish

Streda, 19. apríla 2006

Rád splním Tvoju vôľu, Bože môj, a Tvoj zákon v hĺbke srdca nosím. Výraz „neveriaci Tomáš“ je jeden z najviac používaných pojmov aj v dnešnom sekulárnom svete. Oprávnene? Skúsme hľadať odpoveď. Tomáš sa dopustil vážnej chyby. Zanedbal potrebu spoločenstva s ostatnými učeníkmi. Nerobíme to tiež? Často poloprázdne kostoly, modlitebné, či zborové siene svedčia o veľmi vážnom hriechu dnešného protestantizmu: opúšťanie spoločných zhromaždení! (Žid 10,25). Našu lenivosť a ľahostajnosť ospravedlňujeme duchovnou „slobodou“, falošnými výhovorkami a aj vlastným úsudkom, že sme nie horší (teda aspoň rovnaký alebo lepší), ako tí čo chodia do chrámov. Ako dobre, že Pán mu dal po 8 dňoch druhú šancu! Tomáš nedôveruje svedectvu učeníkov. Na druhej strane je pre nás v niečom príkladom: chce mať osobnú skúsenosť stretnutia so vzkrieseným Pánom. Vzkriesený Pán preto ide hneď na „koreň“ Tomášovho problému: „Daj sem prst a viď moje ruky, daj sem ruku a vlož ju do môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci.“ Podľa 29 verša Tomášova viera neprišla z dotyku rán Pána Ježiša, ale z toho, že Ho videl vlastnými očami. Slová: „Pán môj a Boh môj“ svedčia o tom, že vtedy urobil Pána Ježiša svojim osobným Pánom a Bohom. Stretol si sa už osobne s Pánom Ježišom? Ak áno – ďakuj Mu za to a slúž Mu! Ak nie: máš druhú šancu: „Blahoslavení, ktorí nevideli a predsa uverili.“ Ako? Cez počuté alebo čítané Božie Slovo môžeme prísť ku svojmu osobnému spaseniu a vysloviť: „Pán môj a Boh môj!“