Slovak Czech English German Polish

Utorok, 02. mája 2006

Ja som učil chodiť Efrajima, ja som ich brával za ruky, ale nepoznali, že ja som ich uzdravoval. Je jedna veľmi stará a známa historka o černošských nosičoch, čo po dvoch dňoch rýchleho pochodu pralesom odmietli nasledujúci deň ísť ďalej, lebo vraj musia počkať svoje duše, ktoré rýchlym pochodom predbehli. Títo jednoduchí ľudia vedeli, že majú okrem tela aj dušu. Moderní ľudia sa dnes starajú najviac o svoje telo. Jednajú podľa 1.Kor. 15,32: „Jedzme, pime, lebo zajtra zomrieme“. Možno telo patrí len mne, ale duša patrí našim bratom a blížnym - máme na nich myslieť. Náš duch však patrí jedine Bohu. Ak uveríme v Pána Ježiša a prijmeme Ho ako svojho Spasiteľa, On začne prebývať v našom duchu, a tak sme prešli zo smrti do života. Táto veľká zmena sa prejaví v našom svedomí - začne byť veľmi citlivé. Začne tiež neustále spoločenstvo s Bohom. Zmena prenikne aj dušu, začneme viac myslieť na našich bratov. A zmení sa aj náš výzor – výklad – naše telo. Tak, ako sa to stalo v Írsku v r. 1904 pri veľkom prebudení, ktoré zasiahlo aj vtedajšiu taxi-službu. Kočiši márne poháňali svoje kone, tie sa z miesta ani nepohli. Boli totiž zvyknuté na nadávky, hrešenie a bič. Teraz počuli akési milé im neznáme slová a tak len stáli. Veru aj kočiši sa zmenili a zmena zasiahla aj koníky. A čo ty? Prežil si už takúto zmenu?