Slovak Czech English German Polish

Pondelok, 15. mája 2006

Ámos povedal: Hospodine, Pane, odpusť! Ako obstojí Jákob, veď je primalý? I oľutoval to Hospodin. Nestane sa! riekol Hospodin. Stretávam sa občas s celkom obľúbenou a často používanou výčitkou voči nám veriacim. Vraj, načo majú chodiť ostatní (neveriaci) do kostola, keď aj my, čo chodíme do kostola, hrešíme. Je nám to možno nepríjemné, ale svet okolo nás sa veľmi dôkladne pozerá na náš život a konfrontuje ho s našimi rečami, vyznaniami. Ľudia okolo Jonáša od neho čakali, že sa bude správať ako Hospodinov služobník. Aké smutné je, keď to na nás nevidno, že sme Boží služobníci. Niekedy dôjdeme k rovnako zúfalému záveru, ako Jonáš: „Zlyhal som! Nech radšej zomriem!“ Nech radšej moje úlohy, funkciu, zodpovednosť prevezme iný! Máme pocit, že si veci uľahčíme, keď sa postavíme do pózy sebaobetovania. Táto póza vyzerá veľmi efektne, ale nie je účinná. Jonáš nič nevyriešil tým, že sa nechal hodiť do mora. Pán Boh to vyriešil za neho. Ešte šťastie, že Boh má v rukách aj riešenie takých chvíľ, v ktorých my zlyhávame! Boh má v rukách aj dnešný deň. Nepoddajme sa svojej slabosti alebo hriechu, poddajme sa radšej Bohu! Dá nám to viac radosti i úžitku.