Slovak Czech English German Polish

Streda, 24. mája 2006

Kiežby bol všetok Hospodinov ľud samí proroci; kiežby dal na nich Hospodin svojho ducha! Byť synom Abrahámovým, znamenalo pre žida byť členom Božieho ľudu, mať účasť na Božích zasľúbeniach, ktoré Boh Abrahámovi zmluvne zasľúbil. Cestu k životu ukazoval Boží zákon. Viditeľným znamením tejto zmluvy bola obriezka. Ísť Božou cestou pre žida znamenalo spĺňať aj tieto vonkajšie prejavy náboženstva. Zabudli, že nie cesta zákona urobila Abraháma spravodlivým pred Bohom, ale cesta viery, cesta úžasnej dôvery Jeho vedeniu. Ich pozornosti ušlo, že viera sa nededí automaticky z otca na syna (por. J 8,33), ale sa rodí z moci Ducha Svätého skrze zvestovanie Božieho posolstva. Teda, nie formálna príslušnosť k Izraelu deklarovaná znamením obriezky z nich robila Boží ľud, ale viera. Človek má často sklon upnúť sa na to formálne a vonkajšie a zabudnúť na podstatu. Zautomatizovaný zvyk a forma dávajú sladkú falošnú istotu oproti neustálemu zápasu viery. Pavol Galatským ponúkol cestu spásy skrze Kristov kríž. To zrazu popretrhávalo všetky náboženské zvyky a istoty. Aj keď spočiatku išli novou cestou, predsa skĺzli naspäť do vžitých koľají. Toto nebezpečenstvo formalizmu a falošných istôt hrozí v kresťanstve aj dnes. Nespoliehame sa aj dnes na formálne členstvo v cirkvi, na obrady a na predkov? Nechceme zákonnícky budovať na vlastných duchovných výkonoch? Skúsme sa zamyslieť, na čom je vybudovaný náš duchovný život, na čom sa zakladá naše synovstvo Božie, čo považujeme za správny duchovný prejav života? Dbajme, aby Pavlovo - „Kto vás omámil...?“ - nepatrilo aj nám! Pamätajme, že iba tí, ktorí sú z viery sú synovia Abrahámovi (v. 7). Spravodlivý bude žiť z viery (v. 11).