Slovak Czech English German Polish

Štvrtok, 20. júla 2006

Rozpomínam sa na milostivé skutky Hospodinove, na slávne skutky Hospodinove na základe všetkého, čo nám preukázal Hospodin. Ježišove postoje odkrývajú zásadný rozdiel medzi Ním a nami. „Slávu od ľudí neprijímam...“ – Pán Ježiš neprijíma slávu od ľudí, netrápi Ho, ak sa Jeho slovám a činom nedostane ocenenia, obdivu a patričnej pozornosti. Naopak, my si na niečo také nesmierne potrpíme. „Ako môžete veriť, keď sa navzájom oslavujete a nehľadáte slávu, ktorá je od samého Boha?“ Tieto Ježišove slová sú priamou výčitkou našej ľudskej sebeckosti. Niet v nás lásky k Bohu, nemáme úctu a rešpekt pred Bohom, niet v nás toho, čomu SZ hovorí „bázeň pred Hospodinom“. My vystupujeme ako príliš samostatní, svojprávni ľudia, ktorým Pán Boh nemá čo povedať. Hľadáme len svoju vlastnú slávu, svoj vlastný prospech, nie to, čo Boh ponúka. Budujeme si život na tom, čo má rád svet, čo svet obdivuje a chváli. Chceme dnes vyzerať tak, ako to požaduje svet, chceme vlastniť hodnoty, ktoré dáva do popredia svet. Chceme si vybudovať a vlastniť imidž, ktorý uznáva svet. Veď ako by sme dnes ináč obstáli s tým, čo ponúka Boh? Veď to by sme sa strápnili, veď to je „od veci“, povedia dnes mnohí kresťania. To, čo prichádza od Boha, čo je ponúkané od Boha je malo lukratívne. Aj sám Boží Syn. Dnes je to predsa o inom. A tak náš obraz je potom podobný obrazu Židov Ježišovej doby. Totiž v tom, že vieru, ktorú síce ústami vyznávame, dokonale popierame svojim životom. Človek hľadá spôsoby, ktorými by sa oslávil, žiaľ, táto ľudská sláva je len nakrátko, a aj to je ešte v mnohých prípadoch otázne. Naopak, jedinečnú ponuku slávy Božej, ponuku spasenia dnešný človek odmieta. A tak prostriedky nášho vlastného oslávenia sa stávajú dôkazovým materiálom našej vlastnej obžaloby, ktorú si proti sebe podpisujeme vlastným životom.