Slovak Czech English German Polish

Pondelok, 14. augusta 2006

Stôl mi prestieraš pred mojimi protivníkmi, hlavu mi pomazávaš olejom, je preplnený kalich môj. Kto sa stretol so živým Ježišom Kristom, ten vie svoje. Možno to nevie vždy správne povedať, možno sa obáva svojho okolia, prostredia, domácich. Možno ani nepovažuje za potrebné, či dôležité o tom hovoriť. Náš Pán však chce, aby sme o Ňom hovorili. Ak zabudneme, pošle tých, ktorí sa pýtajú. Niekedy sa pýtajú priatelia, blízki, tí, s ktorými každodenne žijeme. Niekedy možno vlastné deti, či dokonca rodičia. Inokedy nepriatelia, tí, ktorým sme tŕňom v oku. Neostáva nič iné, iba rozprávať. Skúsil si to už? Rozprávať o viere v Ježiša Krista znamená rozprávať o stretnutí s Ním, o Jeho moci, o tom, čo pre nás urobil a koná neustále. To nie je iba rozprávanie o cirkevných dejinách, o slávnych dejinách našej cirkvi, o významných mužoch a ženách viery. To nie je len rozprávanie o dejinách svojho zboru, o tom, ako predkovia budovali kostol, aké prinášali obete. Aj to je potrebné, ale to nestačí. Rozprávať o Ježišovi znamená rozprávať o tom, ako dnes vidím svet a život vďaka Nemu a Jeho moci. O tom, ako ma uzdravil. Preto je dobre si to všetko poukladať v hlave. V našich rodinách by nanovo mali zaznievať živé svedectvá o našom Pánovi a moci Jeho sily. Veriaci kresťan by mal vedieť povedať o tom, čo pre Neho Ježiš urobil, v čom zmenil Jeho život, čo pre Neho znamená dnes. Mali by o tom rozprávať rodičia deťom, starí rodičia vnúčatám. Tak, aby to boli skutočné životné príbehy. Nemali by sme byť mlčiacou, ale rozprávajúcou cirkvou!