Slovak Czech English German Polish

Utorok, 05. septembra 2006

Bože, Ty poznáš moju poblúdilosť, a moje viny nie sú skryté pre Tebou. Kráľ Dávid zhrešil, veľmi sa previnil voči Bohu. Priznal svoji vinu a v úprimnosti srdca oľutoval, že zarmútil Hospodina. „Ja som zhrešil a dopustil sa zlého!“ – takto volal Dávid padnúc na tvár. A my? Ako my voláme k svojmu Bohu, keď zhrešíme? Boh uvidel úprimnú ľútosť Dávida a zmiloval sa. Zastavil ruku anjela – zhubcu. Dávid zažil odpustenie hriechov. Prežil najväčšiu výhru svojho života. Ani post kráľa, ani veľké kráľovstvo a priazeň ľudí, ani... všetko toto boli iba úbohé smeti v porovnaní s darom najvzácnejším a najdôležitejším pre každého z nás – ODPUSTENIE HRIECHOV. Niet záchrany pre človeka bez odpustenia hriechov! Radosť z odpustenia poznám. Z Božej milosti pred 10 rokmi som mohla prežiť nevýslovné šťastie a pokoj, ktorý je naozaj nad akýkoľvek rozum. A potom Boh zastavil i zhubcu v mojom živote a ja odvtedy žijem nádherný plnohodnotný život naplnený veľkou Božou láskou. Bohu nesmierna vďaka! To nie je prehra pokľaknúť pred svojím svätým Bohom a vyznať: „Pane, veľmi som zhrešil. Odpusť, prosím, zmiluj sa nad mojou biedou!“ To, čo nasleduje po úprimnom pokání v živote kresťana, sa nedá slovami ani opísať. Odrazu vieš, že si dieťa Božie a máš toho najúžasnejšieho Priateľa, ktorý ťa nikdy neopustí. Ktorý pôjde s tebou až do večnosti. A Božia láska ťa naplní a ty už nič iné nebudeš chcieť tak veľmi, ako byť na veky milovaný svojím Bohom. Och, Pane, sladké je ovocie pokánia, sladšie ako med. Už nikdy nie ja, len Ty, Ty, Pane, vždy a všade a vo všetkom! Buď Bohu sláva!