Slovak Czech English German Polish

Streda, 06. septembra 2006

Keď jeho duch vyjde, on vráti sa do zeme; jeho úmysly zaniknú v ten istý deň. Kráľ Dávid získal milosť. Jeho hriech bol odpustený, Hospodin ho zahodil do najhlbšieho mora a viac naň už nikdy ani nepomyslel. V nevýslovnej radosti sa rozhodol postaviť Bohu chrám, v ktorom bude svojho Boha oslavovať, chváliť, velebiť, ďakovať Mu za nesmiernu milosť. Zhromaždil drevo, železo, kameň, bronz... Všetko samé pevné materiály, aby bol chrám pevný na dlhé časy. I my, ktorí sme prežili radosť z odpustenia hriechov, odvtedy túžime iba po jednom: postaviť Bohu vo svojom srdci chrám, ktorý odolá každému náporu búrky i vetra. Stávame sa žiakmi v škole Ducha Svätého a učíme sa: modliť, dôverovať, čítať Slovo svojho Pána. Spoznávame Boží charakter, preciťujeme veľkú obeť milovaného Spasiteľa... A Boh nás premieňa a Boh z nás postupne vytrháva burinu hriešneho človečenstva. Ako veľmi niekedy bolí Božia škola! Ako veľmi však túžime byť dobrí a poslušní žiaci! A ako bolestne nás telo zrádza a my znova a znova prichádzame k nohám Ježiša, Pána nášho a prosíme o milosť. Tak veľmi túžime po slnku Božej lásky, tak veľmi... A Boh si nás vedie. Je náš Pastier. Denne nám znova a znova hovorí: Neboj sa a nestrachuj sa! Mám ťa rád! Si moje dieťa! Chrám napokon z Božej vôle nestaval Dávid, ale jeho syn Šalamún a mal byť obzvlášť veľkolepý na povesť a okrasu vo všetkých krajinách (v. 5). Aj chrám nášho tela nestaviame my sami, ale s pomocou Ducha Božieho. Jeho máme prosiť, aby môj i tvoj chrám bol príťažlivý a reprezentačný. Aby voňal Kristom, aby miloval ľudí Kristom, aby bol majákom ku Kristovi. Preto veľmi prosme, aby naše telá boli domom na slávu Božiemu menu. Buď Bohu sláva!