Slovak Czech English German Polish

Nedeľa, 12. novembra 2006

Len ako dych sú ľudskí synovia, synovia muža sú len klam; na váhe vyskočia vysoko, spolu sú ľahší ako dych. 14. kapitola Jóbovej knihy nesie nadpis: údelom človeka je smrť. Človek narodený zo ženy žije krátko... Vypučí ako kvet a zvädne... Mizne a nemá stálosti (14,1.2). V Novej Zmluve čítame, že odmena za hriech je smrť (R 6,23a). Ľuďom je uložené raz umrieť (Žid 9,27a). To, čo sa deje v prírode na jeseň, čaká aj nás. Všetko má svoj čas. To tvrdí múdry Kazateľ. Je čas narodiť sa i čas zomrieť (3,l). Svoj čas má aj cirkevný rok, aj naše zemské putovanie. Ideme do finále v jednom i v druhom. Ako sa staviame k času, v ktorom žijeme? Nasledujúci skutočný príbeh sa udial v Nemecku. Istého veriaceho muža postihla rakovina. Nezúfal si, nereptal a nič Bohu nevyčítal. Keďže bol hodinár, sám pre seba zostrojil špeciálne hodiny. Namiesto číslic 1-12 na tie „svoje hodiny“ dal 12 písmen. Zeit ist Gnade. Čas je milosť. Pri každom pohľade na hodiny tento nevyliečiteľne chorý muž si uvedomoval že každá sekunda, minúta, hodina je pre neho veľký dar Božej milosti. Aj my by sme potrebovali mať takéto špeciálne hodiny doma. Hodiny, ktoré nám ukazujú, že čas nie je samozrejmosťou. Z tohto dôvodu apoštol Pavol píše: „Vykupujte čas, lebo dni sú zlé“ (Ef 5,16). Modlíme sa spolu so žalmistom Dávidom: „Pane, uč nás tak počítať dni života, aby sme múdre srdce získali (Ž 90,12).