Slovak Czech English German Polish

Sobota, 23. decembra 2006

Neumriem, ale budem žiť, a hlásať budem skutky Hospodinove. Historici sa občas zamýšľajú nad tým, či svet napreduje a kam napreduje. Či v dejinách vidieť nejaký zmysel, nejaký pokrok dopredu, alebo či sa všetko opakuje v kruhu, ako to vyslovil dávno múdry Kazateľ:... Čo bolo, bude zase, a čo sa dialo, bude sa opäť diať. Nič nového nieto pod slnkom (Kaz 1,9). Evanjelista Matúš hneď na začiatku evanjelia, ako prvé slová chcel povedať, že dejiny majú svoj zmysel aj smerovanie. Všetko smeruje jedným smerom: ku Kristovi. Tu nejde o to, či je Ježišov rodokmeň správny, či sú tam uvedené všetky mená. Tu ide o niečo omnoho viac: o smerovanie dejín, o svedectvo, že všetko dianie má svoj zmysel. Aj tie najnepatrnejšie udalosti, aj ten najnepatrnejší človek – všetko má svoj význam a zmysel a všetko posúva dejiny sveta ku konečnému cieľu. Tak to videl aj pisateľ knihy Zjavenia, keď uviedol Ježišove slová: „Ja som Alfa a Omega, počiatok i koniec.“ Je veľmi zaujímavé štúdium Ježišovho rodokmeňa. Kto všetko sa v ňom našiel, kto všetko posúval dejiny dopredu. Tu nemáme miesto na také skúmanie. Tu si však chceme povedať jedno: Aj naše mená majú svoj význam v dejinách sveta. Aj skrze nás koná a chce konať Boh. Je dôležité jedno: Aby naše mená boli raz zapísané na správnom mieste – v Knihe života. Aby naše mená boli zapísané tam, kde išla svetom Láska nebeská. Aby sme boli pri tom, kde koná Boh.