Slovak Czech English German Polish

Pondelok, 25. decembra 2006

Jozefovi bratia ho prosili: Odpusť teraz, prosíme, previnenie služobníkom Boha tvojho otca. Vianočné sviatky sa začali. Pre väčšinu z nás nie je problém urobiť všetko preto, aby sme si atmosféru pokoja a radosti aspoň vo sviatočné dni naplno užili. Sú však medzi nami nadšenci, ktorí sa pokoj a radosť stále znova pokúšajú presadiť aj vo všedné dni. Vedia si udržať nadhľad, keď iní panikária. Nenadávajú, ak ostatní zúria. Nesťažujú sa, keď väčšina okolo všetko len zatrpknuto kritizuje. Nenariekajú, keď iní rezignujú. Pomáhajú, aj keď sa to neoplatí. Ostávajú tam, odkiaľ iní utekajú. Neboja sa, ani keď sa iní ľakajú... Sú to ľudia, ktorí veria, že sa pri Ježišovi a s Ježišom dajú robiť už teraz a tu veci, ktoré sú výnimočné. Pán Ježiš na zemi úplne originálne učil, uzdravoval, kriesil, dával nádeje, núkal budúcnosť. Pozemskí ľudia však nedokázali prevziať iný typ myslenia. Jeho nový štýl sa im páčil len dovtedy, kým mali z neho priamy osoh. Ak prišlo k problémom, dali Mu najavo: „Vidíš? Pane? Tu v našom svete sa s Tvojimi postojmi nedá prežiť.“ Pán Ježiš pochopil, že nechápeme. Napriek tomu však od svojho poslania necúvol. Naším nepochopením sa nenechal odradiť. Hovoriť o anjeloch, nebeských posloch sa nám zdá byť na Vianoce celkom prirodzené. Zdá sa nám však čudné, že sme povolaní byť poslami tam, kde žijeme. Je spontánne svedectvo o milosti v prejave milosrdenstva, svedectvo o Božích daroch svojím dávaním naozaj nad naše sily? Áno, to sa od nás očakáva – ak sme Boží - že sa to poznané nebeské budeme snažiť sprostredkovať v pracovnom tempe, v rodine, v škole, v susedstve. Trúfneme si? Bude nám vadiť, keď si o nás budú myslieť, že sme spadli z neba?