Slovak Czech English German Polish

Utorok, 23. januára 2007

Keď zaznel zvuk trúb, cimbalov a iných hudobných nástrojov a chválospev Hospodinov, že je dobrý, lebo naveky trvá Jeho milosť, oblak naplnil dom Hospodinov. Meradlom a cieľom všetkých vecí je buď Boh alebo človek. Mnohí dnes vravia, že človek. Iba tak si predsa môže zachovať svoju nezameniteľnú dôstojnosť. Ako by sme mohli byť skutočne slobodní, ak by o našich životoch rozhodoval Boh? Boh nesmie existovať, ak má byť človek človekom. Tak dnes, v dobe všeobecného ľudského sebaurčenia a sebarealizácie, ťahá Boh za kratší koniec. Čo na to povedať? Skutočne nemožno považovať za všeurčujúce meradlo zároveň Tvorcu aj stvorenie. Je tu možné len buď – alebo. V prípade, že tým bohom je človek, pýtam sa, či naše dovolávanie sa výlučného ľudského sebaurčenia zodpovedá povahe a situácii, v ktorej sa nachádzame. Nehodlám ideály sebaurčenia a sebarealizácie popierať. Dozaista nimi sú. Len sa pýtam, či je toto dovolávanie primerané. Kam to až vedie, keď človek úplne vedome učiní sám seba mierou všetkých vecí? Dejiny ľudstva, ktoré sa chcelo postaviť na Boží piedestál nám ukazujú, že my, ľudia, nie sme zďaleka takí dobrí, za akých sa pokladáme. Chceme byť bohmi a tak sme svojim titanstvom nebezpeční pre seba i svoje okolie. Naša sloboda potrebuje hrádzu – potrebuje Boha. Jedine Božie bariéry nás môžu ochraňovať a priviesť k slobode. Sloboda, ktorá chápe Boha ako svoj zdroj, rozhodne nikdy nebude ľudskú dôstojnosť pošliapavať tak, ako to dokázal „autonómny“ človek posledných storočí. Kto bude dnes stáť na piedestáli tvojho života?