Slovak Czech English German Polish

Sobota, 10. februára 2007

Uzavriem s vami večnú zmluvu. Kresťan žije v tomto svete, ale nie je z tohto sveta. Niekto to vyjadril takto: „Plávame v loďke na mori, ale more nemôže a nesmie byť v loďke.“ Veriaci človek nevyhnutne každý deň spolupracuje s neveriacimi v zamestnaní, žije s nimi v jednej dedine, meste, činžiaku. Spolu si vyjdú na výlet, navzájom sa navštevujú; niekedy dokonca žijú tesne vedľa seba v jednej rodine. To je normálne; tak tomu rozumel aj apoštol Pavel v 1.Korintským 5,9-10. Tak tomu rozumel aj Abrahám, ktorý veľkú časť života žil medzi pohanmi svojej doby, neraz im bol na úžitok. Vo veciach viery sa však usiloval o „autonómiu“, o slobodný priestor pre službu svojmu Bohu. Vidíme to aj z jeho úsilia o zakúpenie hrobky pre svoju mŕtvu manželku. Toto už patrilo do oblasti jeho vzťahu s Bohom, do oblasti jeho viery, dnes by sme možno povedali do oblasti „náboženskej slobody“. Pri spolupráci s pohanmi, či neveriacimi nemôžeme robiť v zásadných veciach kompromisy, ústupky. Toto sa stávalo často v dobe socializmu, ale stáva sa to aj dnes. Na pohľad to vyzerá nevinne; veď o nič nejde, nažívajte s nami v pokoji, nerobte zo svojho náboženstva až takú vedu! Abrahám však vie, o čo ide. Tam, kde začne veriaci robiť ústupky v zásadných veciach, veľmi rýchlo dôjde k „pomiešaniu“ pojmov, zásad, základov. (Čítaj Mt 16,11-12; 1K 5,6-10; G 5,9).