Slovak Czech English German Polish

Štvrtok, 22. februára 2007

Synovia tvojho ľudu hovoria: Cesta Pánova nie je správna, hoci ich cesta nie je správna. Ničím! Ak je záchrana z hriechov darom, zásluhou Kristovou, potom sa nemáme čím chváliť. – Ani skutkami, ani zbožnosťou, ani vierou. Veď aká to je zásluha, nechať si pomôcť, keď sa topíme? – Čo je to za zásluha, keď dôverujeme Tomu, kto nás ťahá z bahna hriechu (odcudzenia sa Bohu i blížnym), v ktorom väzíme až po krk? Akúže zásluhu máme hoci aj v tom, ak máme dobrý vzťah s Tým, kto vie opraviť naše defekty? Kedysi sa Luther pýtal: „Ako nájdem milostivého Boha?“ Aj dnes si kladieme túto otázku, ibaže túžbu nájsť milosť, byť ospravedlnení, vyjadrujeme úsilím predstaviť sa v čo najlepšom svetle. Pritom máme pred Bohom prázdne ruky. Boh je Ten, kto ich hojne napĺňa svojimi dobrými darmi – najvýstižnejším obrazom čoho je krst nemluvniatok. On najzreteľnejšie ukazuje, čo znamená byť prijatý Bohom z čírej milosti, bez zásluh. Viera, hoci má byť našou osobnou vierou, nie je zásluhou, naším zbožným výkonom, kvôli ktorému nás Boh prijíma. Keď osamelý človek dostane pozvanie a prijme ho, nie je dôvod, aby sa chválil tým, že ho prijal. Ak sa čímsi môže chváliť, potom jedine tým, že dostal pozvanie. Kto verí, ten prijíma aj Božie pozvanie, je Bohom prijatý. Smie sa cítiť vítaný a milovaný. Chváli za to nie seba, ale svojho „Hostiteľa“. Viera je teda “spojkou“, ktorá vytvára spojenie medzi Kristovým dielom a nami. Za Kristovo dielo záchrany, za to, že v ňom Boh aj nám dáva spásu – za všetko patrí chvála jedine Bohu (v. 27; por. aj Ž 115,1).