Slovak Czech English German Polish

Piatok, 06. apríla 2007

Potom Hospodin povzbudil... ducha všetkého ľudu, a dali sa do práce na dome Hospodina mocností, svojho Boha. Možno preto lebečné, že tento vŕšok pri Jeruzaleme mal a má podobu lebky. Z ľudského pohľadu je to miesto hrôzy, popravné miesto, prekliaty vŕšok. Z pohľadu viery je to požehnaný vrch, vzácna hora, kam prichádzajú kajúci hriešnici, aby tu v duchu zložili svoje kríže a prijali Boží pokoj, ktorý prevyšuje každý rozum. V duchu sme aj dnes na tomto mieste a zamýšľame sa nad tým, čo sa tu odohralo a čo tu zaznelo z úst Pána Ježiša, totiž nad Jeho poslednými slovami – vetami: l. Otče odpusť im... 2. Dnes budeš so mnou v raji... 3. Hľa, tvoj syn, hľa tvoja matka... 4. Éli, Éli... – Bože môj, Bože môj... 5. Žíznim... 6. Dokonané... 7. Otče, do Tvojich rúk... V našom, odseku je z toho len jedna veta, ktorá vyjadruje pekelné muky. Ježiš je opustený Bohom. Peklo znamená trvalé opustenie, odlúčenie od Boha. Pán Ježiš zostúpil do pekla. – Tu, na Golgote, počujeme výsmech Jeho nepriateľov: „Iných zachraňoval a seba nemôže zachrániť.“ Je to pravda. Nemôže, lebo nechce, lebo je poslušný Otcovi až na smrť na kríži. Len tak môže zachrániť svet. – Tu, na Golgote, počujeme aj vyznanie stotníka: „Naozaj, Syn Boží bol tento!“ Je to div viery, podobne ako u kajúceho lotra. V umierajúcom, bezmocnom Ježišovi iba viera vidí mocného Boha. Nie Golgota, miesto ako také, je vzácne a požehnané. Púť na toto miesto nespasí, ani keď tam pôjdeme kolenačky. Záchrancom je jedine Pán Ježiš, ktorý za nás zomrel a na tretí deň vstal z mŕtvych. Haleluja!