Slovak Czech English German Polish

Utorok, 15. mája 2007

Bázeň pred Hospodinom je počiatkom poznania. Ako často sa sťažujeme na niečo ťažké, čo musíme niesť. Pavol aj svoje väznenie vnímal ako Boží nástroj na to, aby mnohí uverili v Krista. Posádka vojakov a celé služobníctvo miestodržiteľa by sa ťažko dostali k evanjeliu, ak by tam Pavol nebol ako väzeň. Nič sa nedeje náhodou. Veríme tomu? Na každom mieste je Boh s nami a má pre nás cestu, plán – chce nás na niečo použiť. Tam, kde dnes budeme stáť, nebudeme preto, aby sme žalostili nad našim stavom, ale aby sme vzdali Bohu slávu. Čo budú na nás druhí vidieť? Druhým výsledkom Pavlovho väzenia bolo posilnenie miestneho cirkevného zboru. Ostatní bratia si mohli uvedomiť, že „slovo Božie nie je v okovách“ (2Tim 2,9) a povzbudilo ich to k svedectvu. Nakoniec Pavol hovorí o dvoch skupinách hlásateľov Krista. Tí druhí mu chceli spôsobiť ešte väčšiu bolesť. Nešlo tu o pohanov, ale o „bratov – konkurentov“, ktorí sa tešili z Pavlovho uväznenia. Aj my sa tešíme, keď sa nášmu bratovi, sestre nedarí? Aj my pridávame druhým rany, aby sme vynikli? Pavlovi nešlo o seba, ale o šírenie evanjelia. Preto sa tešil aj z výsledkov iných. To, čo sa dialo s ním, nepovažoval za dôležité. Je to aj náš postoj?