Slovak Czech English German Polish

Streda, 30. mája 2007

Čo činí Boh, trvá na veky; nič k tomu pridať nemožno a nič nemožno z toho ubrať. V jednom z čísel Evanjelického posla spod Tatier bol raz uverejnený skutočný príbeh jednej z čitateliek. Písala o tom, že raz, keď vyšli v nedeľu z kostola, chodil pomedzi ľudí mladý pár a pýtal sa ich, či by ich niekto nepozval na obed. Stretli sa s pohŕdaním a odmietaním, až na jednu starenku, ktorá im povedala: „Poďte ku mne, nemám síce toho veľa, ale rada sa s vami podelím.“ Vtedy sa jej mladí srdečne poďakovali, ale pozvanie odmietli s vysvetlením, že si iba robili prieskum, aby zistili, koľkí z tých, ktorí chodia do kostola, vo svojom živote prakticky žijú Božie Slovo. Domy veriacich ľudí by mali byť vždy otvorené pre tých, ktorí sú v núdzi. Príkladom pohostinnosti je aj Rebekin brat Lábán, ktorý pozval do domu svojho otca Abrahámovho sluhu so slovami: – Vojdi, požehnaný Hospodinov, prečo stojíš vonku? (v. 31) V Lábánovom dome sa mohol umyť, najesť sa a oddýchnuť si nielen Abrahámov sluha, ale aj jeho muži a stádo tiav. Kresťanská rodina by mala byť ako pohotovostná ambulancia: ľahko dostupná, otvorená skoro celý deň, ochotná slúžiť potrebám ľudí, ktorí na jej dvere náhle a nečakane zaklopú. A takou rodinou by mal byť aj cirkevný zbor a celá cirkev...