Slovak Czech English German Polish

Štvrtok, 14. júna 2007

Úžasnými skutkami spravodlivosti nám odpovedáš, ó, Bože našej spásy, Ty nádej všetkých končín zeme i ďalekých ostrovov. To je pravdepodobne jeden z najkrajších zážitkov nášho pozemského života. Vychádza z veľkého zážitku, ktorý výstižne opísal apoštol Pavel v 2K 5,18-21. Totiž, že Boh nás zmieril so sebou v Kristovi. Jedine preto je možné aj zmierenie medzi ľuďmi. A to aj tam, kde už nemáme nijakú nádej. Jákob sa do poslednej chvíle domnieval, že zmierenie s bratom nebude možné. Nemožné sa vďaka Bohu stalo skutočnosťou. Jákob nám však odkazuje pár vlastných skúseností. Okrem daru je to otvorenosť a úprimnosť. Pred bratom nič neskrýva, iba že najviac si chráni to najcennejšie. Úprimnosť naozaj vytvára dobré podmienky pre zmierenie. Potom je to „vytýčenie hraníc“. Jákob odmieta spoločný život, ktorý navrhuje Ézav. Príliš tesné spolunažívanie môže byť prekážkou zmierenia. Naopak, ak každý žije „vo svojich hraniciach“, ak je každý tam, kam patrí a užíva to, čo mu patrí, vtedy je nažívanie v mieri a zdravšie. Jákob odchádza a buduje si svoj dom; chce žiť vo vlastnom priestore a podľa vlastných predstáv. Komunizmus – spoločenstvo, kde je všetko spoločné, je tu predstavený ako utópia, ako číra nemožnosť. Človek je stvorený pre „individuálny“ život v spoločenstve, ktoré nie je také tesné, aby neumožňovalo osobný rozvoj. Tou poslednou skúsenosťou, ktorú nám Jákob chce odovzdať, je stavba oltára. Boh má a musí zostať v strede rodinného života, ak sa má rodina zdarne rozvíjať. Nezabudnime na rodinné stretávanie okolo nášho oltára, totiž Písma Svätého!