Slovak Czech English German Polish

Utorok, 19. júna 2007

Hospodinovým slovom utvorené sú nebesá a dychom Jeho úst ich všetky voje. Byť vo väzení a ešte k tomu neprávom, to teda nie je žiadny špás! Tam sa do srdca tlačia myšlienky na pomstu, horkosť duše oslabuje mnohých trpiacich. A predsa Boh od nás aj v ťažkých chvíľach vyžaduje lásku a službu pre druhých. Jozef zvládol svoju úlohu vo väzení bezchybne. Bol soľou a svetlom. Iste mnohým smutným a zúfalým dušiam pomohol zvlažiť srdce nebeskou rosou lásky. A oni ožili, zaradovali sa v nádeji a Božej prítomnosti. A čo my? Nie je nám naše šomranie, jojkanie a sťažovanie mnohokrát na hanbu? „Nestojí to za nič“, „mám sa zle“, je časté konštatovanie nás, kresťanov. Utápame sa v sebaľútosti. A či Ježiš nie je moja pýcha? Dar najvzácnejší? Vari niekto iný umrel za mňa na kríži? Ak sme prijali Krista, prijali sme istotu spásy, poklad najvzácnejší, ktorý sa nedá nikde kúpiť. A preto sme prijali aj službu – byť svetlom a soľou. Na tejto Zemi sme sa stali reprezentantmi Božími. Božie dieťa má svietiť na tejto Zemi ako žiarivé hviezdy na oblohe, lebo Boh je oslávený len v človeku plnom života. Istý brat na otázku, ako zvestujú neveriacim Ježiša, odpovedal: „Slová prichádzajú až potom. Najprv sýtime jedlom hladné telo a láskou hladné srdce. Máme pre ľudí čas, počúvame ich. A takto nasýtený človek sám zatúži po takom Bohu, ktorý rosou lásky zvlažuje choré srdce človeka.“ „Také mi srdce daj, ktoré blížnych miluje, z nešťastia sa rmúti, z ich šťastia sa raduje, hnev, závisť, lakomstvo zo zmýšľania odstráň! Obetavou láskou, obdar ma, Bože sám!“ Buď Bohu sláva!