Slovak Czech English German Polish

Štvrtok, 05. júla 2007

Jeho vláda je večná vláda a nepominie. V našich rodinách bolo vždy pekným zvykom, že rodičia svojim deťom udeľovali požehnanie. Bolo to pri vstupe do manželstva, pri nástupe na vojenskú službu, pred ďalekou cestou, pred dôležitým poslaním, či úlohou a možno aj pri iných príležitostiach. Väčšinou to však bol akt, ktorý sa vykonával vtedy, keď pred niekým z rodiny stála nejaká ťažká, zodpovedná úloha, alebo niečo nové, resp. niečo, čo dotyčného mohlo nejako ohroziť, ublížiť mu. Udelenie požehnania bolo prejavom odovzdanosti do Božích rúk, spoľahnutím sa na Božiu pomoc, ochranu a ďalšie sprevádzanie v živote. Prečo o tom hovorím v minulom čase? Žiaľ, preto, lebo tento pekný zvyk akoby sa z našich rodín vytrácal. Samotné slovo „požehnanie“ sa zo sekulárnej sféry postupne odstraňuje a stáva sa viac – menej iba náboženským termínom. Požehnanie tu však nie je iba pre kostol, ale aj pre oblasť mimo chrámu. Ak chceme požehnanie zatvoriť do chrámu, potom sa v bežnom živote veľmi ochudobňujeme. Jákob svojich synov nechcel ochudobniť. Ako správny rodič im udeľuje svoje otcovské požehnanie. Toto sa dnes očakáva od každého rodiča. Udeľovať požehnanie, to predsa nie je len úloha kňaza. Veď všetci sme si kňazmi navzájom. Žehnajme iným, aby aj nás mohol Pán Boh požehnať! Zdarma dávajme to, čo sme zdarma prijali!