Slovak Czech English German Polish

Piatok, 06. júla 2007

Hospodin, Pán, je moja sila. Možno ste sa niekedy zamýšľali nad tým, čo by ste robili tesne pred smrťou. Čo by ste hovorili, aké by bolo vaše posledné želanie, koho by ste ešte chceli vidieť atď. Praotec Jákob si zavolal k sebe svojich najbližších, udelil im požehnanie a dnes sme čítali, že im dal aj inštrukcie ohľadom svojho pohrebu. Jeho poslednou žiadosťou bolo, aby jeho telo uložil Jozef tam, kde boli k poslednému odpočinku uložení aj jeho predkovia. Touto žiadosťou chce symbolicky naznačiť fakt, že ani smrť nemôže prerušiť spoločenstvo a zväzky tam, kde ich vytvoril Boh medzi sebou a svojim ľudom a medzi ľuďmi navzájom. Táto skutočnosť je potešujúcim základom na kresťanských pohreboch. Veď veriaci človek je súčasťou spoločenstva s Bohom aj v smrti, a tým pádom sa stáva aj dedičom Božích zasľúbení. Ježiš Kristus svojou smrťou porazil smrť a svojím vzkriesením nám vydobyl večný život, preto sa ani my nemusíme v zúfalstve rozlúčiť s našimi drahými. Veď ich vyprevádzame tam, kam raz aj my prídeme, a to práve skrze Božiu milosť v Kristovi a našu vieru v Neho. Viera a láska siahajú až za hrob, lebo Kristus, v ktorého veríme je Láskou a tá predsa zostáva aj vtedy, keď sa všetko pominie. Boží Syn je teda zárukou spoločenstva, ktoré Boh vytvoril a udržiava medzi sebou a svojím ľudom. Je zárukou i príkladom toho, že Boh splní svoje zasľúbenia a raz aj my z Jeho rúk prijmeme večný život. Milý priateľ, potešuj sa aj v dnešný deň a raz aj vo svojej smrti istotou, že smrť už nad veriacim nemá moc, lebo Ježiš Kristus je Víťaz a z Jeho rúk nás nikto nemôže vytrhnúť a od Jeho lásky nás nič nemôže odlúčiť! Vierou sme s Ním pevne spojení.