Slovak Czech English German Polish

Nedeľa, 19. augusta 2007

Potom poznajú, že ja som Hospodin, keď polámem ihlice ich jarma a vytrhnem ich z ruky tých, ktorí si ich podmanili. Tam, kam prichádza Kristus, sa vždy niečo deje. Tak je to aj v prípade jeho návštevy v dome farizeja Šimona. Je pozvaný. Zakrátko je tam rušno. „Nepozvaná“ žena hriešnica prichádza tiež. Nemáme zaznamenané jej meno. Vieme však, čo ju charakterizovalo. Bol to jej hriech, pre ktorý na ňu v meste všetci ukazovali prstom. V našom príbehu nepovie ani jedno – jediné slovo. Koná však. A zároveň plače. Plače nad sebou. A teda plače zachraňujúco. Napĺňa posolstvo z listu apoštola Jakuba: „Uvedomte si svoju biedu, žalostite a plačte“ (4,9). Pán Ježiš na svojej ceste na Golgotu povie: „Dcéry jeruzalemské, nenariekajte nado mnou, ale radšej nad sebou a nad svojimi dietkami“ (Lukáš 23,28). Aj nás charakterizuje hriech. Všetci sme zhrešili (R 3,23). Náš hriech je vždy konkrétny. Pred týždňom bola Kajúca nedeľa. Boli sme pri Večeri Pánovej. Pri nej sme odpovedali na 4 spovedné otázky: „uznávam“, „ľutujem“, „verím“, „sľubujem“. Naše osobné pokánie si však vyžaduje naše konkrétne slová. Niekedy to ide aj bez nich. Mám v živej pamäti už zosnulého člena nášho zboru. V 50-tych rokoch minulého storočia vystúpil z cirkvi. Neskôr ťažko ochorel. Jeho manželka ma ohlásila: „Prišiel ťa navštíviť pán farár!“ A on plakal. Jeho slzy boli jeho „slovami“, ktoré v tej chvíli neboli ani potrebné. Slzy to všetko povedali „veľmi jasnou rečou.“