Slovak Czech English German Polish

Piatok, 21. septembra 2007

Boh... činí veľké veci, ktoré nechápeme. – Peter po slovách Pána Ježiša (verše 15. – 20.) vidí problém, ktorý tu vzniká. Ak nie je hriešny brat zo spoločenstva vylúčený, ale zahrnutý do modlitieb, potom sa predsa znovu vždy vráti! Peter sa teda pýta: „Koľko ráz mu odpustiť?“ Nazdáva sa, že musíme veľmi, veľmi vychádzať v ústrety a byť ochotní odpustiť. Myslí si, že sedemkrát je veľmi veľa. Viac ako sedemkrát už nie je potrebné odpustiť. Sedemkrát a dosť. Pán Ježiš však túto zdanlivú dobrosrdečnosť, veľkodušnosť a ochotu sedemnásobne odpustiť odmieta ako ľudsky zúžené a obmedzené správanie. Dokonca túto ľudskú mieru rozbíja slovami: „Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz“ (v. 22.). To znamená, že miera a limit odpúšťania nie je obmedzená! Lenže my, ľudia, bývame radi veľmi spravodliví voči blížnemu, jeho priestupky voči nám sa nám zdajú obrovské a nechceme odpustiť. Pán Ježiš nám ukazuje, do akého strašného protikladu voči Bohu vstupujeme touto svojou nezmieriteľnosťou. Aj my sami ustavične žijeme z Božieho odpustenia. Pán Boh musí zniesť, že Ho nehľadáme, ale my nemôžeme zniesť toho, kto si nás nectí. Pred Bohom často povieme veľa nesprávneho, ale my sme zranení za každé nesprávne slovo voči nám. Pre Boha nemáme čas, peniaze ani srdce, keď však niekto nepoďakuje nám, alebo nám neprejaví dostatok lásky, je to pre nás neznesiteľné. Pán Ježiš nám hovorí o dôsledkoch takéhoto nášho postoja. Kto sa napriek tomu, že prijal Božie milosrdenstvo, nestane milosrdným a nenaučí sa odpúšťať, hoci sám prijíma Božie odpustenie, premárnil Božiu milosť. Slová Pána Ježiša o odpúšťaní sú veľmi vážne. Našou odpoveďou by mali byť slová: „Pane Ježišu, ty si nám odpustil naše viny a priestupky, nauč nás odpúšťať tým, ktorí sa stali našimi dlžníkmi.“ Lebo tam, kde má posledné slovo odpustenie, víťazí láska a dobro.