Slovak Czech English German Polish

Nedeľa, 23. septembra 2007

Ani chudobu ani bohatstvo mi nedávaj, poskytni mi toľko chleba, koľko potrebujem. Prečo Boh dopustil, aby zomrel syn vdovy, ktorá zostala sama? Prečo Boh dovolil, že zomrel skôr ako ona? Veď bol mladší? Nevidel predsa, že ak v Judsku zostane žena bez muža aj syna, tak je skoro isto odsúdená na žobranie? Ak príjem v rodine zabezpečoval prevažne muž, tak potom pravdepodobne zostane aj bez peňazí, ale predovšetkým – úplne sama. Nie je ľahké odpovedať na tieto otázky a zdá sa, že nikto nikdy neposkytne dostatočnú odpoveď hlavne tým, ktorí prežívajú niečo podobné. Skôr na tomto príbehu môžeme vidieť, že ľudia zomierajú alebo sa dejú veci, pre ktoré plačeme, aj keď Boh býva vedľa – v Kafarnaume. Tento svet a ani my v ňom nikdy nebudeme imúnni voči chorobám, tragédiám a nešťastiam. Ak by bolo kriesene mŕtvych na dennom poriadku Božieho Syna, tak by určite vo všetkých evanjeliách boli spomenuté viac ako tri prípady, v ktorých by Ježiš povolal ľudí späť do života. To, čo však vnímam ako oveľa dôležitejšie, sú zmienky o tom, ako Ježiš reaguje na tento neporiadok. Vidíme, že pri pohľade na trápenie ľudí je Jeho srdce rozľútostené. To nám hovorí, že Bohu nie je jedno, čo sa s nami deje a že sa rozhodol znášať utrpenie so svojimi deťmi. Táto skutočnosť ma napĺňa nádejou, že v každom našom trápení smiem vedieť, že Boh nie je chladne prizerajúci sa tvorca na moje nešťastie. Ježišovo „neplač“ ma skôr uisťuje v tom, že Mu nie je ľahostajné, čo prežívame a že v prvom rade On sám s tým nie je spokojný. Ježiš však neprišiel riešiť problém bolesti, tá bude úplne odstránená až v nebi. Svojím milosrdným prístupom však denno-denne dokazoval, že Boh plače v každom našom nešťastí spolu s nami.