Slovak Czech English German Polish

Pondelok, 24. septembra 2007

Vtom sa ho (Eliáša) dotkol anjel a povedal mu: Vstaň a jedz! Vstal teda, najedol sa a napil, a posilnený tým pokrmom putoval štyridsať dní a štyridsať nocí až na Boží vrch Chóréb. Pokúsim sa vám priblížiť rozprávanie istého muža, ktorému v priebehu 18-tich rokov zomreli traja synovia. Jeden mal 18 dní, druhý vo veku 5 rokov a tretí v 18. roku života. Ak sme niečo podobné neprežili, je priam nemožné predstaviť si utrpenie týchto rodičov. Tento muž mi trocha priblížil odchod ich prostredného syna, ktorý bol obeťou leukémie. Po niekoľko hodinovom úmornom boji s krvácaním ich syn zomrel a v srdciach jeho rodičov sa rozhostilo prázdno, agónia, skľúčenosť a opustenosť. Okrem tejto beznádeje v srdci, nemohli dlho nič ponúknuť ani dať. Počas tohto rozprávania však prebehol jeho tvárou zvláštny pocit, ktorý akoby ani nepatril k udalostiam, o ktorých rozprával. Bol to pocit zvláštnej radosti a nádeje, a to iba kvôli jednej jedinej myšlienke: Uvidím ich znovu! Tento príbeh je smutný, ale rozpráva nám o istote, ktorú máme, ak veríme Ježišovi. Rozpráva, že po vzkriesení môžeme spolu so svojimi najbližšími žiť večne. Od nás sa však vyžaduje, aby sme vieru v Ježiša Krista zachovávali v životoch nás i našich detí. Naše deti sú to jediné, čo môžeme mať z tohto sveta naveky! Dávajme si preto pozor, aby sme neboli ako učeníci, ktorí budú brániť deťom, aby sa ich Pán Ježiš dotýkal. Naopak, urobme všetko preto, aby mali čo najviac príležitostí Jeho dotyk zažiť. Marek uvádza, že Ježiš sa v tomto prípade na učeníkov namrzel. Vždy som o rozhnevanom Ježišovi počul iba v súvislosti s poprevracaním stolov na nádvorí chrámu. Nikto nikdy nehovoril, že bol Ježiš nahnevaný, keď niekto bránil deťom, aby im žehnal. Keď sa Boh hneval, tak určite poznal hodnotu toho, čo deti strácali a čo, naopak, mohli v Jeho blízkosti získať – kráľovstvo nebeské.