Slovak Czech English German Polish

Utorok, 16. októbra 2007

Ajhľa, na piade si mi vymeral dni a čas môjho života je ako nič pred Tebou. Len ako márnosť stojí tu každý človek. Do pokojného Jóbovho života sa zrazu začnú valiť katastrofy. Prichádzajú poslovia a ich správy hovoria: „Prišiel si o majetok, stáda, rodinu.“ Keď človek počuje zlú správu, takmer nikdy ju neprijme pokojne. Viac či menej ho to rozruší, rozladí. Zvlášť, ak človek príde o to najcennejšie. Vtedy môže takáto správa viesť až k zrúteniu a – žiaľ – neraz aj k samovražde. Ako by sme reagovali na takéto správy my? Opantalo by nás zúfalstvo, prepadli by sme beznádeji, skepse? Neraz som zažil na pohreboch u prítomných temnú beznádej, podporovanú často nevypovedanými slovami: „Už nemám(e) prečo žiť.“ Zažil som však aj čosi iné: napriek zármutku a slzám silnú vieru a odovzdanosť do Božích rúk. A takúto odovzdanosť prejavil aj Jób: „Hospodin dal, Hospodin aj vzal, nech je požehnané meno Hospodinovo.“ Určite mu nebolo všetko jedno, keď sa dopočul o toľkých stratách. Vedel však, že je v Božom náručí a odtiaľ ho nikto nevytrhne. A to je viac ako všetky pozemské majetky. Vedz, človeče, že aj teba chce Boh niesť, a to aj vtedy, keď prechádzaš strádaním a utrpením, aj keď mnoho strácaš! Poddaj sa Mu, ver v Neho a Jeho Slovo nech ťa sprevádza a vedie, aj keď kráčaš údolím smrti! Vierou si v Božom náručí.